Maliar Marek Ormandík: O vážnych veciach premýšľam samotným maľovaním

máte za sebou dlhoročnú kariéru, pre ktorú je príznačný váš rozpoznateľný autorský rukopis. Aká bola vaša cesta k vlastnému štýlu maľby?

Vyrastal som v rodine výtvarníkov. Rodičia boli zároveň pedagógmi na strednej umeleckej škole, takže od mala som sa neustále pohyboval v tvorivom prostredí. Doma, na pracovisku rodičov alebo aj v ateliéroch ich kolegov. Od umenia vlastne nebolo kam utiecť. 

Môj dramatický, gestický štýl maľovania sa vyvinul pomerne rýchlo, ešte na vysokej škole. Odvtedy sa veľmi nevyvíja. Pramení jednak z mojej netrpezlivosti a druhak z poznania, že prvé spontánne ťahy sú u mňa tie najlepšie. 

Archív Mareka OrmandíkaZápcha do neba

ako ste povedali, umenie vás obklopovalo od detstva. Mali ste nejaké  vzory, z ktorých ste čerpali inšpiráciu pre vlastnú tvorbu?

Priame maliarske vzory som nemal. Dlho, takmer do tridsiatky, som sa zaoberal iba starým umením. Vlastne aj dnes ma veľmi oslovuje baroková maľba. Neskôr sa mi zapáčili, a je tomu tak doteraz, práce Vincenta Hložníka, Kolomana Sokola a Július Jakobyho. Obdivujem tiež tvorbu Georgesa Rouaulta, Antonia Sauru, Georga Baselitza, ale aj mnohých iných. Mám veľmi rád umenie aj od autorov, na ktoré sa môj štýl maľby vôbec nepodobá.

umelca neformuje len umenia, s ktorým prichádza do kontaktu, ale aj jeho vnútorný svet, zážitky a skúsenosti. Vystavovali ste nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí – okrem iného aj vo Francúzsku, Slovinsku, Taliansku, Nórsku a Nemecku. Ktoré z vašich skúseností mali na vás najväčší vplyv? Pochádza z nich inšpirácia?

Je to pre mňa záhada, neviem spätne dohľadať, čo ma najviac ovplyvňuje, inšpiruje. Bude to iste zhluk zážitkov, emócií, skúseností... Žijem pomerne nekomplikovaným, veselým životom a o vážnych veciach premýšľam samotným maľovaním. Zväčša teda o všakovakých trápeniach tohto sveta, o bolestiach, čo si ľudia vedia spôsobovať. Niekedy sa nejaká nosná téma vynorí práve z tých blúznivých čarbaníc a machúľ.