ako sa stalo, že sa práve takáto skupina „neviditeľných ľudí“  stala súčasťou tvojho života? 

Naša spoločnosť všetky témy okolo smrti šupne pod koberec, stále je to tabu. Dôvodom je aj to, že je to téma zneisťujúca, zraňujúca. V spoločnosti, ktorá nás tlačí, aby sme boli dokonalí, aby sme nikdy nezostarli, aby sme si vytiahli všetky vrásky, upravili tvár, upravili telá, aby sme, ja to volám, „klamali telom“. Nič proti ľuďom, ktorí idú touto cestou, je to ich voľba a viem, že pre mnohých je to veľmi dôležité k ich vnútornému uspokojeniu, ale ten tlak aj na ostatných je silný. 

V konečnom dôsledku, tak ako sa na začiatku života nadýchneme, to je ten prvý nádych, po ktorom nasledujú všetky ostatné nádychy, výdychy, nádychy, výdychy. Ale ten výdych po tom prvom nadýchnutí príde až na konci života. Tak si to vždy predstavujem, že to je to, čo nás so všetkými tými príbehmi, ktoré nás sprevádzajú, rámcuje. Väčšinou zomierajú starí ľudia. Samozrejme, aj mladí, ale téma starých ľudí je prirodzene spojená so smrťou alebo zomieraním. Keď mi zomrela mama, pocítila som, ja to ani neviem pomenovať čo a prečo a kto mi to pošepkal, ale ja som silno a dlho cítila taký vnútorný hlas, ktorý mi hovoril o tom, ako musíme pomáhať vysoko starým ľuďom. Takým, ktorí už ležia, už nerozprávajú, ktorí už sú v takom tom svojom svete. S nimi už ťažko komunikuje aj rodina, aj ktokoľvek, lebo majú pocit, že však o čom sa s nimi budeme rozprávať.