vzhľadom na ten názov, Samo, ty si zúfalý zo Slovenska? 

Ja nie som.

radíš ľuďom, ktorí zúfalí sú?

Áno. Napríklad včera mi písal jeden kamarát, že ako je možné sledovať, ako ide Robert Fico do Moskvy, a nerozčúliť sa. A ja mu normálne vravím, že ja tomu všetkému rozumiem, rozumiem aj tomu, prečo je to zlé, a rozumiem aj tomu, prečo ho to rozčuľuje, ale že ja, bohužiaľ, tou emóciou nedisponujem. A tak som si tak povedal, že to, čo o Slovensku vieme, tie dáta a informácie, ktorými disponujeme, treba skúsiť poňať nejako inak, povedať aj niečo iné, pretože mám pocit, že sme sa tak trošku zacyklili. No a tá druhá strana alebo ten druhý pól Slovenska má z toho nášho pólu taký pocit, že to sú takí tí týpkovia, ktorí vždy všetko vedia a nám radia, čo máme robiť a ako sa máme cítiť. 

ale ty do toho prídeš s knihou o tom, ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska, a pritom hovoríš, že zo Slovenska ani nie si zúfalý. To znamená, že ty zase iným radíš, čo majú robiť a cítiť.

Nuž, áno. Netvrdím, že sa s tým musí niekto stotožniť, ale snažil som sa to poňať tak, aby to celé malo nejaké „dve nohy“. Lebo veľká časť práce na prvej časti názvu, teda na tom, ako poraziť Roberta Fica, je politická robota. To my tu dvaja ani všetci dokopy neurobíme. Ale tá druhá časť je naozaj to, čo môže urobiť každý z nás.

Nemusí, nemusí, lebo ja presne viem, že keď niekde prídeš a začneš ľuďom rozprávať, ako sa majú mať, čo si majú myslieť alebo čo majú cítiť, alebo ako majú vnímať svet okolo seba, to nie je úplne dobre. Sú to rady, časť som zistil sám na sebe, ale aj som sa veľa rozprával s ľuďmi, ktorí rozumejú veciam lepšie ako ja. Napríklad so psychológmi, sociológmi, a aj o tom dopade, aký má tá atmosféra na nás. Čo z toho si robíme my sami, čo je objektívne zlé.

ozaj, pamätáš si, keď si bol prvýkrát .pod lampou ešte v STV?

Viem, to bola strašná blamáž.

prečo to bola blamáž?

Lebo som tam prišiel s tým, že celý svet strašne zaujíma, čo si myslím. A ukázalo sa, že to nie je pravda, a tiež sa ukázalo, že si ani nemyslím až tak veľa toho, čo by stálo za reč. Dnes už tu sedím asi ako trošku múdrejší človek – ktorý sa najskôr spýtal ľudí, ktorí tomu rozumejú. Čiže na konci knihy je menoslov vyše 30 ľudí od pani prezidentky Čaputovej až po učiteľov na strednej škole v Poprade, ktorí mi s tou knihu veľmi pomohli.

ja o tom ale neviem, to som vôbec nevedel, že prečo by to bola blamáž, tebe niekto zato vynadal?

Ja som mal taký vnútorný pocit, že to nebolo až také dobré.

bol si vtedy veľmi mladý chalan. A šla z teba ambícia mladého človeka, ktorý videl hrôzu okolo seba, v tomto prípade mečiarizmus, únos, vraždy, mafiu a všetko. Ambícia to opísať, akú som mal aj ja, opísať to ostro, zžieravo, čo najpravdivejšie a najostrejšie. Teba som vnímal rovnako, aj desať rokov po tom platilo, že Samo Marec je značka v zmysle, že dlhé roky písal texty, z ktorých vyplývalo, čo všetko hrozné žijeme. No a teraz prezradím, že v tej knihe je Samo úplne iný.

Ja tam mám aj taký coming out, že sa k tomuto celému priznávam.

a ako k tomu došlo?

Presne si to pamätám. Ešte minulý rok, ešte začiatkom leta som písal presne takéto ostré články, je ľahké písať o tom, aký som pobúrený, však aj doba tomu praje, veľmi ľahko sa to celé robí. Raz som jeden takýto článok napísal do Sme, to robím vždy v nedeľu doobeda. A potom som si ho prečítal a zistil som, že ma absolútne nebaví to čítať a že ma to vlastne už nebaví ani písať, že je to rutina. A to teraz neznamená, že budem hovoriť, že keď budete všetci cítiť mier v duši, tak všetko bude v poriadku. Lebo to nie je ani úplne pravda. Ale zároveň, a to podľa mňa korešponduje aj s terajšou spoločenskou atmosférou, som sa veľmi zamyslel, že ak to celé opíšem, hoci aj vtipne, ale aj tak všetkým vysvetlím, že všetko je úplne zle a bude ešte horšie – ako sa potom asi tí ľudia majú. Možno sa pobavia, ale nie je im lepšie, najmä ak im neposkytujem žiadne východisko. Vtedy som si povedal, že sa to dá aj inak. Že môžem byť aj zábavný, aj trefný, aj ironický, ale môžem to napísať aj tak, aby ste nemali pocit, že nevyhnutne o tri roky nás tu musia všetkých strieľať. Lebo nie je dobre, keď sa verejná diskusia odohráva v tom tóne, že všetko je stratené a neexistuje východisko, jedine ak odísť, ale ak tu ostanete, tak na vlastnú zodpovednosť a to, čo sa vám stane, je vaša chyba. To sa mi nezdá ani pravdivé, ani dobré, ani konštruktívne.

to je už tak ďaleko, že v niektorých kritických textoch z nášho brehu sa píše, že vy, ktorí ste tu zostali, na Slovensku, tak vy ste podobní ako Židia, ktorí zostali v Nemecku a potom ich vyviezli do koncentračných táborov. Akože zostávať tu je úplná nezodpovednosť a sprostosť. Pritom je tu veľa ľudí, ktorí tu chcú zabojovať a aj bojujú, roky bojujú. Nečítal som také ani za najhoršieho mečiarizmu. Kde sa to berie?

Ja sa priznám, že neviem k tomu povedať nič publikovateľné, lebo som z toho zúfalý. Ja neviem, načo je to dobré, ale pripisujem to aj tomu, aká je dnes doba, a tým myslím najmä sociálne siete. Podľa mňa takmer výlučne negatívne vplývajú na verejnú debatu, sú na to aj výskumy a merania: katastrofálnym spôsobom fragmentujú spoločnosť, rozbíjajú súdržnosť medzi ľuďmi, lebo ľudia sa dohádajú úplne na všetkom a na konci ani nevedia prečo.