štefan Hríb: Končiaci sa rok 2024 bol okrem iného dvadsiatym rokom fungovania .týždňa. A keď sme sa na seba v redakcii pozreli, tak sme zistili, že sme už len traja, ktorí sme tu celých tých 20 rokov. Martin Mojžiš, Marína Gálisová a ja. Keď sa povie 20 rokov .týždňa, čo to vo vás osobne evokuje? 

Martin Mojžiš: Vo mne to evokuje hlavne pokračovanie týždenníka Domino fórum a toho, čo som celé 90. roky dennodenne čítal a počúval, čiže Lidových novín, Slobodnej Európy a Domina. Pre mňa bolo celý ten čas veľmi dôležité vedieť, že sú tu ľudia, ktorí vidia veci tak ako ja, rozumejú im tak ako ja a tak ich vedia nahlas pomenovať. A keď potom vznikol .týždeň a .pod lampou, tak som sa do toho nejakým zázrakom dostal. Ale pre mňa je v skutočnosti hlavná vec, že pokračuje to, čo som vždy považoval za nesmierne dôležité. To, že aj ja som toho dnes súčasťou, je pre mňa extrémne významnou, ale predsa len druhoradou vecou. 

Marína Gálisová: Chvíľočku sa dotknem aj toho Domina, lebo to bola pre mňa strašne dôležitá vec. Najprv som ho čítala, potom sa jeho súčasťou stal môj manžel, Vladislav Gális, ktorého tam zavolal Janko Štrasser, a potom som sa tam dostala aj ja tak, že som písala nejaké texty a posielala som ich nielen Jankovi Štrasserovi, ale aj dnes už žiaľ nebohému Robovi Žitňanskému, a hoci som sa montovala aj do tém ako politika a ekonomika, ktoré riešil on, Robo prejavil veľkorysosť, povzbudil ma, kadečo ma naučil. Veľkorysosť nie je na Slovensku častá, tak naňho často s vďakou myslím. Domino v istom momente skončilo a ja som z toho cítila intenzívny smútok, skoro akoby niekto zomrel – bola som mladá a nezažila som veľa odchodov blízkych, ale toto bol podobne ťaživý pocit. A po tom smútku vznikol nakoniec .týždeň. To bol pre mňa zase moment nádeje, že z úplného zmaru a smútku môže vzísť niečo nové a dobré – skoro až zmŕtvychvstanie tej dobrej idey, dávať ľuďom dobré témy, dobrým spôsobom rozobraté, nedávať im návod, čo si majú myslieť, ale ukázať im určité myšlienkové postupy, analytické postupy, komentátorské postupy a dať im možnosť uvažovať, diskutovať, škriepiť sa, nesúhlasiť.

ŠH: Vznik .týždňa bol vlastne spôsobený rozpadom Domino fóra a ten bol spôsobený nejakou vzájomnou nedôverou, ktorá tam vznikla, pre mňa nepochopiteľnou. Ale nakoniec sme sa tí istí ľudia dali dokopy. V čase, keď som už nebol v Domine, bolo to leto, keď som chodil po bratislavských nočných podnikoch, čo som mal iné robiť, a tam som stretával ľudí, ktorí za mnou chodili s tým, že „počúvaj, a teraz, keď už nebude Domino, tak musíš niečo založiť“. A ja som im vravel, dajte s tým pokoj, dajte si pivo. Ale pokračovalo to až tak, že jeden z nich povedal, že to aj finančne podporí. A to sa aj stalo. Čiže .týždeň vznikol vlastne v nočnej Bratislave. 

ILUSTRÁCIA NA OBÁLKE NATÁLIA LOŽEKOVÁ/IDEA RÓBERT CSERE

MM: Áno, a redakcia .týždňa vznikla vlastne z redakcie Domino fóra, ktoré medzitým zaniklo. Ja som bol jeden z mála ľudí, ktorí predtým neboli v Domine.

ŠH: Ja som odmalička za jednu z najdôležitejších vecí považoval priateľstvo. A mal som vždy šťastie, že aj v tých Lidových novinách, aj v tej Slobodnej Európe, aj v Domine, aj v .týždni boli takí ľudia. Súčasne v tých redakciách ma prekvapilo, že z kamarátov sa stali až takí nepriatelia. A ja doteraz neviem, prečo to tak mám. Aj zo Slobodnej Európy som tak odišiel, aj z Domina som tak odišiel a z .týždňa takto odišli iní. A z niektorých odídených sa stali až prehnane nepriateľskí ľudia. Pritom keď sme zakladali .týždeň, tak jedna z nosných ideí bola, že to má byť spoločný priestor diskusie a slobody pre konzervatívcov aj liberálov. Môžu tam byť aj úplne protichodné názory, keď sú dobre vyargumentované. A časť, v tomto prípade tých konzervatívnejších, katolíkov, odišla. Myslím, že chceli, aby to bolo katolíckejšie. Bolo to pre mňa sklamanie, lebo priestor mali u nás obe tieto vetvy, a dodnes ma to trocha mrzí. 

FOTO NA OBÁLKE MATÚŠ ZAJAC

MG: To, že nejakí ľudia prišli a potom odišli, bolo neraz nepríjemné a ostala z toho určitá pachuť. Ale nie každý nachádza potešenie v obrusovaní hrán a v hľadaní nejakej tolerantnej možnosti spoluexistencie – nie kompromisu, ale tolerantnej spoluexistencie. Toto neteší každého. Sú ľudia, ktorí sú natoľko vyhranení, najmä vo svojom určitom životnom období, že majú pocit, že „nie, toto sa musí robiť takto a nijako inak“.