začnem osobne – aký si mal rok, Martin? 

Osemdesiaty druhý. A čo sa týka kvality, tento rok priniesol veľa rozporuplných chvíľ a je mi ľúto, ale mám pocit, že nastal akýsi regres.

v mnohých ľuďoch vyvoláva to, čo sa deje, úzkosť alebo smútok. Niektorí majú chuť odísť zo Slovenska, iní majú chuť rezignovať a riešiť iba svoje osobné životy. Čo to dianie robí s tebou?

Ono sa ani nedá oddeliť spoločenské dianie a nejaká politická aktivita spoločnosti od tvojho súkromného života. Pracujem v oblasti, kde je otázka etiky a morálky stále pertraktovaná veľduchmi ľudstva, dramatikmi od Shakespeara až po súčasných autorov, ktorí mapujú ľudskú dušu a etiku našej prítomnosti. A minulý rok na poli etiky a morálky veľa nádejí nevzbudzoval. Ak vezmeme Dostojevského tézu, že iba utrpením sa stávaš múdrejším, tak asi máme dosť príležitostí, aby sme zmúdreli. Ale človek nemôže mať pocit nejakého vnútorného celospektrálneho šťastia, ak si nevylieči veci, ktoré ho trápia. Tomuto sa budeme musieť venovať v najbližších dňoch, týždňoch, mesiacoch, nedajbože rokoch: aby sme si prebrali, čo je slušné, čo je neslušné, čo sa malo stať, čo sa nemuselo stať. Mne starý otec hovoril, že je dôležité nájsť to správne ohnivko reťaze, za ktoré vytiahneš celý kus reťaze. Lebo ťahať to po jednotlivých článkoch, to jednak ide pomaly, jednak ťa to unaví, jednak môže prísť rezignácia. Ja sa v každom období snažím nájsť to zásadné ohnivko a pre mňa dosť zásadným ohnivkom reťaze bolo, keď na začiatku tejto našej novej cesty, keď sme si mysleli, že už hovoríme slobodne, konáme slobodne, žijeme slobodne, zaznela jedna veľmi nebezpečná veta – že nie sú špinavé peniaze. Toto nad nami zostalo visieť.

A ešte niečo. Vždy keď náš národ vygeneruje vrstvu, ktorá sa vzdelanostne pozdvihne a môže začať ovplyvňovať verejnú mienku, vždy sa to zmetie. Aj teraz odchádza strašne veľa vzdelaných ľudí, státisíce ľudí, ktorí tu budú chýbať. Táto averzia k vzdelanosti je u nás až osudová. Musíme len hľadať možnosti, prostriedky, spôsoby, priestor, kde sa nám podarí zase „vykultivovať“ v národe dostatočné množstvo ľudí vzdelaných, kultivovaných, dobrosrdečných. A to ešte múdrosť a vzdelanosť sú dve rôzne veličiny, no je tu veľký predpoklad, že cez to vzdelanie sa múdrymi stanú.

ja poviem dve veci tohto roka, ktoré sa mi s tebou spájajú. Jedna je dobrá a jedna zlá. Dobrá je, že jednému kamarátovi, novinárovi z Česka, som kúpil lístok na Kontrabas. Nikdy tú hru nevidel. Je to bývalý splnomocnenec českej vlády pre radar a bývalý hovorca českého prezidenta. Išiel na to, vrátil sa a povedal, že tak to je neuveriteľné, čo vy Slováci máte v kultúre. A povedal to v situácii, v ktorej my hovoríme, čo je neuveriteľné, že máme v kultúre. Úplne také kontrastné. Tak tá dobrá vec... Koľko to už hráš?

S desaťročnou prestávkou 40 rokov.

a je to monodráma, jeden človek hrá sám hodinu a pol. Zložitý text, zložitá hra, stále vypredaná. A český, veľmi kritický človek povie, že to je neuveriteľné. To bolo v tej kultúrnosti, respektíve nekultúrnosti, v akej tu teraz žijeme, ako živá voda. A teraz tá zlá vec. Videl som tlačovku hercov Slovenského národného divadla a ty, 82-ročný Martin Huba, si musel prísť k mikrofónu a vyvracať obvinenia ministerky kultúry, že rušíte predstavenia, lebo si riešite nejaké svoje kšefty. Musel si hovoriť, veď my radi hráme, my máme radi toto divadlo, my nerušíme predstavenia... to už je cez čiaru, nie?

Áno, to až budí úsmev, že niekto taký si berie právo nám siahať do svedomia. Včera sme hrali na troch scénach. Na jednej scéne tlieskali viac ako na druhej a tu ti príde nejaká „expertka“ a povie takúto „prasárnu“.  Občas sa treba razantne postaviť a vyprosiť si určité veci, a tie zuby vyceriť. Ale inak, ja osobne si myslím, že tento národ je múdry, len je ovplyvniteľný.