tento album je prepojením modernej klasickej hudby a jazzu. Sólový klavír je pravdepodobne najťažšia „disciplína“, ak nemá hráč skĺznuť do dekoratívnosti a hrania na ploché city v kúte kaviarne. Skrátka, už ako veľmi mladý človek je Alan v jazze veľmi ďaleko, a od minulého roka je ešte ďalej, priamo vo svetovom epicentre jazzu – New Yorku. A vodí sa mu tam dobre. Stretávame sa spolu, aby som sa popýtal na oba príbehy – otca Štefana a syna Alana. Štefana budem volať Pišta – ako každý.

pišta, začneme tvojím príbehom, lebo si starší. Aké boli tvoje stretnutia s hudbou?

ŠB: Vyrástol som v Lučenci v hudobníckej rodine, kde sa hralo veľa ľudovej hudby. Cigánska, maďarská, slovenská ľudová muzika. Mal som to šťastie, že v našom meste sa okrem toho hralo veľmi veľa inej dobrej muziky. Popovej muziky aj soulu. Tam je strašne veľa dobrých kapiel. Boli tam dve alebo tri dixielandové výborné kapely. Ja som počas štúdia na konzervatóriu začal chodiť zaskakovať za basistu do Traditional jazz bandu. Oni doteraz fungujú. No a neskôr, keď som skončil konzervatórium, som začal s nimi hrávať stabilne a vtedy som opustil svet ľudovej hudby – ja som vtedy robil ľudovku aj popri štúdiu, aby som si zarobil, veľa som hrával v ľudových súboroch a kapelách v Banskej Bystrici, dokonca som nejaký čas pôsobil aj v SĽUKu.