dobrý deň. Ďakujem, že ste prijali pozvanie na tento rozhovor. Chcel by som začať dopadmi, ktoré bude mať vládny konsolidačný balík na naše zdravotníctvo. Nemusia to byť tvrdé dáta, stačí, keď sa analyticky pozrieme na dopady opatrení, ako je zvýšená DPH, transakčná daň alebo valorizácia platov lekárov. Začnime tou DPH. Nová sadzba špeciálne na lieky bude 5 percent. Pocítia občania túto zľavu na celkových poplatkoch spojených so zdravím, keď DPH na všetky ostatné tovary a služby stúpne na 23%?
Je ťažké odhadnúť priame efekty konsolidačných opatrení na pacientov a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Je to dynamický svet, o ktorom nevieme, ako sa bude vyvíjať a čo všetko jednotlivé firmy pretransformujú do svojich cien.
Zdravotnícke firmy sa finančne nepohybujú len v zdravotníckom segmente, musia nakupovať vodu, elektrinu, plyn, odvoz odpadu a iné tovary a služby, ktoré takisto budú zaťažené rôznymi konsolidačnými opatreniami zvyšovania daní. Dá sa to pravdepodobne nejak staticky vyčísliť, ale oveľa zaujímavejší je pohľad na tie jednotlivé dynamické efekty, ktoré budú pre celý sektor prevažne negatívne. Napríklad pacienti budú mať v dôsledku daňovo odvodových zaťažení menej peňazí.
ale stále budú platiť odvody zdravotnej poisťovni, nie?
Lenže zdravotníctvo financujeme aj z ich vreciek, nie len z poistenia. Nie je to zanedbateľná časť peňazí, sú tam rôzne poplatky za spoluúčasť, ale aj výdavky na prevenciu, lepší životný štýl, výživové doplnky, vitamíny, a ak to chceme zobrať ďalej, tak aj na športovanie a pod. Na toto budú mať ľudia menej peňazí a zároveň sa zvýšia ceny týchto produktov a služieb. Akékoľvek spomalenie rastu ekonomiky nemôže vplývať pozitívne ani na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ani na výsledky celého systému. Vieme, že v tých krajinách, kde sa dobre darí ekonomike, sú aj lepšie predpoklady na dobrý zdravotný stav obyvateľstva.
a tomu nepomôže ani transakčná daň.
Transakčná daň je stále živý mechanizmus, stále sa tam objavujú nové pozmeňovacie návrhy a výnimky. Nevieme naisto, ktoré čiastkové segmenty v zdravotníctve nakoniec budú z tejto dane vylúčené, ale určite sa to zdravotníctva dotkne buď nepriamo cez rôznych iných dodávateľov, alebo cez výplatu miezd rôznym zamestnancom, ktorí pôsobia v zdravotníctve. Takže ten efekt sa dostaví a bude s najväčšou pravdepodobnosťou negatívny.
vy ste už o konsolidácii a zdravotníctve publikoval článok aj u nás v .týždni. Viac-menej z neho vyplývalo, že konsolidácia verejných financií je na Slovensku žiadúca aj v zdravotníckom sektore. Ja však mám pocit, že súčasná debata medzi lekárskymi odborármi, vládou a poisťovňami je skôr o tom, kam sa verejné financie strácajú a panuje zhoda, že zo strany štátu je naše zdravotníctvo je v pomere k iným európskym štátom podfinancované. Mali by sme na ňom ešte viac šetriť?
Toto by som rozporoval. Treba si jasne povedať, čo porovnávame a s kým sa porovnávame. Samozrejme, keď sa porovnávame s Českou republikou, ktorá je na tom nepomerne lepšie aj z hľadiska ekonomického rastu, aj z hľadiska kultúrneho rastu, a celkovo rozvoja inštitúcií, tak finančne zaostávame. Ale máme veľmi porovnateľnú situáciu a v niečom preskakujeme iné okolité krajiny, ako je Maďarsko a Poľsko. Čiže nie je to úplne tak, že by sme dávali primálo peňazí do zdravotníctva. Naopak ostatné roky bolo navyšovanie zdrojov do zdravotníctva výrazné. Obzvlášť výrazné bolo navyšovanie personálnych nákladov nemocničných zdravotníkov a tam už dosahujeme také úrovne, napríklad v pomere k priemernej mzde v hospodárstve, aké v západnej Európe nájdete len ťažko. Čiže v pomere k priemernej mzde v národnom hospodárstve majú slovenskí lekári vysoko nadpriemerný plat v Európskej únii.
to je zaužívaný index? Zvykne sa merať výška lekárskych platov práve v tomto kontexte?
Indexy sú rôzne, môžete sa na to pozerať aj v absolútnych hodnotách. Ale podľa mňa sú výpovednejšie tie relatívne, lebo tie vám ukazujú reláciu k niečomu, x ku y, v tomto prípade nejakým spôsobom viažu výšku platov na výkonnosť ekonomiky. Teda porovnávame jeden segment hospodárstva k priemernému pracovníkovi na Slovensku. Čiže to je jeden indikátor, na ktorom vidno, že tie nožnice medzi priemernou mzdou zamestnanca na Slovensku a priemerným príjmom lekára sa výrazne zväčšuje v prospech lekárov. To je v poriadku, lebo dlhé roky bolo odmeňovanie zdravotníkov skutočne nízke. Ale teraz sa to už povedať nedá. Teraz je to pri lekároch viac ako trojnásobok, to nie je bežné ani v Európskej únii. Samozrejme treba dodať aj B, že v iných krajinách môže byť úplne iná báza – vezmime si fínskeho lekára. Keď ten zarába napríklad dvojnásobok, tak v absolútnych hodnotách to bude stále výrazne viac ako na Slovensku. Ale ani slovenský robotník, účtovník či učiteľ nemá taký príjem ako fínsky. Preto pomáha sa na to pozerať v relatívnych ukazovateľoch.
týmto môžeme nadviazať na jednu z veľkých otázok, ktorá sa už vzťahuje priamo na konsolidáciu v slovenskom zdravotníctve - valorizáciu lekárskych platov. Je podľa vás žiadúce šetriť aj na lekárskych platoch?
Formuloval by som to tak, že ide o konsolidáciu verejných financií, ktorá sa má sčasti naplniť aj pomalším rastom miezd lekárov, ako bolo garantované v zákone. Som veľký kritik nastavenia odmeňovania v zdravotníctve a celého takzvaného platového automatu. Ten by sa mal určite reformovať, ale „bagrový“ spôsob, ako to poňala súčasná vláda, považujem za kontraproduktívny. Nemôžete len tak zrazu, bez „varovania“, bez diskusie a rokovaní lekárom zobrať časť nárastu mzdy, ktorá bola dohodnutá v memorande a garantovaná v zákone. Lebo to zákonite vyvolá ostrý protitlak veľkého počtu dotknutých lekárov. Na druhej strane tiež nie je legitímne, aby tu bol navždy zabetónovaný inštitút platového automatu, aj keď si ho Slovensko nebude môcť ekonomicky dovoliť a prináša viac negatív ako pozitív. Ale treba zo strany politikov dopredu komunikovať, že nesúhlasia napríklad s takto nastaveným platovým automatom, a s tým ísť potom do volieb, a/alebo to po voľbách aspoň zaradiť do vládneho programu ako predvídateľnú legitímnu zmenu kurzu zdravotnej politiky.
je to realistické z hľadiska politickej stratégie?
Tak či tak treba očakávať veľkú protireakciu. S nespokojnosťou časti lekárov sa asi nedá nič robiť. Ale nechať si na desaťročia zabetónovať suboptimálny stav jednou skupinou zamestnancov v zdravotníctve, ktorá ani nezastupuje všetkých lekárov a ani nemá demokratickú legitimitu, lebo neprešla skúškou volieb, je tiež nešťastné. Napriek tomu drží v šachu nielen politikov, ale najmä pacientov. A to podľa mňa nie je úplne správne.
„Čiže nie je to úplne tak, že by sme dávali primálo peňazí do zdravotníctva. Naopak ostatné roky bolo navyšovanie zdrojov do zdravotníctva výrazné.“
Myslím si, že politici majú právo tým, že sa uchádzajú o legitimitu priamo od občanov vo voľbách, aj meniť zdravotnú politiku, čiže aj meniť spôsob odmeňovania zdravotníckych pracovníkov. Lenže toto nie je prípad súčasnej vládnej garnitúry, ktorá s takým niečím vôbec nekandidovala vo voľbách, ani si to nedala do programového vyhlásenia vlády a z minulosti sa od nej dal skôr očakávať opak toho, čo robí dnes. Robí to takticky nešikovne, ako slon v porceláne. Chcela zobrať bagrom peniaze aj špeciálne od zdravotníckych pracovníkov, lebo si možno povedala, že zarábajú veľa a ich valorizácia platov je príliš štedrá, tak ich to nezabolí. Spravila to však politicky veľmi babrácky. Vidno, že nebola na ta dostatočne pripravená.
navyše to jadro problému s platovými automatmi asi nebude v nejakom príliš vysokom koeficiente, ale skôr v princípe.
Aj, aj. Problém je, že základná zložka mzdy vychádzajúca z platového automatu, ktorá predstavuje výrazne veľké percento celkového príjmu, nie je naviazaná na produktivitu, výkon, kvalitu, spokojnosť pacientov alebo iné ukazovatele. Alebo na dopyt a ponuku či nedostatok konkrétnej špecializácie v konkrétnom regióne a podobne. Tento platový automat odmeňuje rovnako všetkých, bez ohľadu na akékoľvek faktory. Ďalšie negatívum je, že odmeňuje starnutie a paušálne odmeňuje nejaký formálny vzdelanostný status. Keď dosiahne sestra alebo lekár určitý typ špecializovaného vzdelania, hneď im narastá koeficient. Takisto im narastá koeficient, keď sa dožijú o rok viac, a tak by to podľa mňa nemalo byť. Samozrejme, že tam môže byť vzťah, že s väčším počtom odslúžených rokov stúpa aj skúsenosť a kvalita. Ale to by sa malo odmerať a malo byť odzrkadlené v pohyblivej zložke mzdy, čiže kvalita, produktivita, efektívnosť, odborná erudícia či spokojnosť pacientov. Potom by sa mal o odmenách rozhodnúť primár, ktorý vie najlepšie, ako si jednotliví zamestnanci na oddelení robia svoju prácu. Toto tu dnes nie je. Potom prichádzajú rôzne problémy a nerovnováhy, aj čo sa týka regiónov, lebo napríklad ten istý plat nemocničnej sestry môže byť veľmi zaujímavý vo Svidníku, ale už menej v Bratislave.
dajú sa všetky tieto zložky, ako je kvalita, spokojnosť pacientov a produktivita zohľadniť v štátnom tabuľkovom systéme?
My sme tu predtým nemali takýto štátny systém tvorby miezd, ale jednotliví poskytovatelia si zo zdrojov, ktoré mali k dispozícií, rozhodovali v princípe sami (samozrejme aj vtedy existovalo kolektívne vyjednávanie), koľko dajú jednotlivým pracovníkom. Ale potom prišla jedna protestná akcia za Radičovej vlády v roku 2011 spojená s podaním hromadných výpovedí lekárov. Lekárski odborári touto nátlakovou akciou docielili schválenie prvého platového automatu, ktorý ešte neobsahoval parameter odslúžených rokov, iba kritérium dosiahnutého stupňa formálneho vzdelania. A boli tam nižšie koeficienty ako teraz. Za Hegerovej vlády sa výrazne navýšili koeficienty pre všetkých zdravotníckych pracovníkov a ako ďalšie kritérium sa pridal aj počet odpracovaných rokov. A to sa už dostávame do takých sfér, že mnohé nemocnice majú podiel personálnych nákladov od 60 do 90 percent z celkových príjmov od zdravotných poisťovní, čo je ohromné číslo. Potom im samozrejme nezostáva dostatok peňazí na modernizáciu, nákup liekov, energií, prístrojov a platbu odvodov do Sociálnej poisťovne. Momentálne nemáme také disponibilné zdroje v zdravotníctve, aby sme si mohli dovoliť zaplatiť takýto štedrý platový automat. Samozrejme, lekárske odbory povedia, že sú tu mnohé subjekty, ktoré generujú zisk. Ale ja si dovolím tvrdiť, že ak by sme tu mali zakázaný zisk, tak ešte menej prostriedkov zostane na výplaty zdravotníkov, lebo tu bude oveľa vyššia neefektívnosť a celý systém bude ešte horší.
ja by som sa ešte vrátil ku tej legitimite odborárov. Je pravda, že neprešli demokratickými voľbami. Aj podľa mňa existujú otázky, ktoré by mali ostať čisto politické a mimo ich dosah, ako je napríklad pretransformovanie nemocníc na akciové spoločnosti. Ale na druhej strane, plat a pracovné podmienky už priamym záujmom lekárov sú, o tom sú odbory. Nemali by mať lekári možnosť vyjednávať o podmienkach, v ktorých na Slovensku pracujú? Podľa mňa je otázne, či vôbec má kto a ako nakresliť hranicu medzi podmienkami, že kedy si ešte môžu dovoliť štrajkovať a kedy už nie.
No treba povedať, že lekári nemôžu štrajkovať. To majú zakázané zákonom. Hromadné výpovede lekárov sú v podstate akoby obchádzanie duchu toho zákona, že nesmú v podstate nechať bezbranných pacientov „na holičkách“. Svojím účinkom sú hromadné koordinované výpovede lekárov de facto veľmi podobné štrajku. Sú rôzne možnosti, ako tomu čeliť zo strany štátu. Lenže ten sa im hneď v prvom kroku začal vyhrážať väzením, čo je úplný nonsens a samozrejme to nebude vplývať pozitívne na klímu pri rokovaniach. Paradoxne si týmto vláda podľa mňa zhoršila vyjednávaciu pozíciu a zbytočne iba radikalizuje aktivistov pri vyjednávaniach.
„Mnohé nemocnice majú podiel personálnych nákladov od 60 do 90 percent z celkových príjmov od zdravotných poisťovní, čo je ohromné číslo.“
Na druhej strane sa ani mne nepáči, že takýmto koordinovaným spôsobom v podstate lekári zneužívajú svoje dominantné postavenie a nechávajú najmä tých pacientov, ktorých čaká v januári plánovaná operácia v neistote a strese. To sa môže potom teoreticky prejaviť aj v ich klinickom stave. Podľa mňa majú lekári právo kriticky sa vyjadrovať, aj nosiť stužky, aj písať články, aj protestovať v médiách, aj na symbolické štrajky, ktoré sa týkajú akéhokoľvek opatrenia zdravotnej politiky. Aj napríklad, že sa im nepáči trebárs transformácia nemocníc na akciové spoločnosti. Ale podľa mňa toto už rozhodne nie je dôvod na to, aby hromadne podávali výpoveď a kriticky ohrozovali poskytovanie zdravotnej starostlivosti. To už je podľa mňa za čiarou a nech sa tieto dilemy riešia v súťaži myšlienok a vo voľbách, kde dostanú daní zástupcovia rôznych myšlienok a návrhov vysvedčenie a legitimitu od občanov. Opakujem, je legitímne, aby sa lekárski odborári vyjadrovali aj k veciam verejným, ale nemali by byť zámienkou na hromadné výpovede.
a nediskvalifikujú tieto argumenty akúkoľvek odborársku činnosť?
Nie, podľa mňa nie. Ani policajti ani vojaci nemôžu štrajkovať. Ide o to, aby tu bola zachovaná bezpečnosť štátu. Takisto je vo verejnom záujme, aby bolo zachované poskytovanie zdravotnej starostlivosti občanom. Ak sa lekárom niečo výrazne znepáči, tak samozrejme môžu odísť, ale nech to robia na individuálnej báze. Tak, ako keď sa niekomu nepáči, ako je spravovaný tento štát, že musí chodiť po úradoch, ktoré nefungujú, alebo že sa jeho/jej deti vzdelávajú v systéme, ktorý nefunguje dobre, tak sa môže odsťahovať. Alebo tu môže zostať a bojovať, kritizovať, písať, navrhovať riešenia. Môže kandidovať vo voľbách, alebo tu vydržať a dúfať, že príde nová garnitúra, ktorá bude reformovať a zlepšovať aj zdravotnícky systém. Avšak podľa mňa jednať takto nátlakovo, ako to robia teraz, ale aj v minulosti, lekárski odborári, je veľmi problematické, lebo to môže vyústiť do skutočného ohrozenia verejného zdravia a zdravia jednotlivcov.
dotkli sme sa témy transformácie nemocníc na akciové spoločnosti. Mohlo by to byť efektívnym úsporným opatrením?
Ja som toho zástancom, ale takisto tu vidím obrovský protitlak, miestami trochu ideologický, kvôli obavám, že sa tie akciové spoločnosti budú v budúcnosti privatizovať. Myslím si, že to má všetko v rukách štát. Pritom tu máme dlhé roky dobre fungujúce nemocnice ako štátne akciové spoločnosti, ktoré doteraz nikto ani neuvažoval privatizovať. Všetky tri štátne kardioústavy, jeden onkologický ústav, akciová spoločnosť Nemocnica Poprad. Tá skončila v našom aktuálnom rebríčku Nemocnica roka 2024 na treťom mieste, pričom sa pravidelne umiestňuje v našom hodnotení na horných priečkach. Ukazuje sa teda, že sa dá kvalitne fungovať aj pod štátnym vlastníctvom. Ak je správne nastavená právna forma a vnútorné procesy, tak sa dá manažovať nemocnica kvalitne a udržateľne. Podľa mňa by akciové spoločnosti priniesli väčší poriadok vo výkazníctve, keďže by bolo nezávisle auditované. Ale samozrejme treba povedať aj B. Najprv by sa museli oddlžiť. Akonáhle by mali také dlhy, v akých sú teraz, hneď by hrozil bankrot a veritelia by ich v podstate mohli poslať do konkurzu, lebo s takými obrovskými dlhmi by si transformované nemocnice nedokázali samy poradiť. Takže štát by musel vyčleniť miliardu eur na jednorazové oddlženie. Pozitívne efekty transformácie by však mohli byť ohrozené, ak by do nových pozícií boli nominovaní nekvalitní ľudia, čisto politickí neodborní nominanti, a ak by politický koristnícky vplyv a tlak na transformované nemocnice neoslabol.
ale určite by to pomohlo minimálne v transparentnosti.
Áno, ale takisto tu môžete mať pokrivené motivácie. Manažment na to môže stále kašľať. A akonáhle by tam nebola nastavená nejaká robustná dlhová brzda s rôznymi štádiami a rôznymi stupňami varovaní, podobne, alebo ešte silnejšie ako pri verejných financiách, tak vtedy by mohol nastať veľmi rýchly bankrot nejakej nemocnice a potom práve privatizácia, resp. odpredaj majetku, a možno nie práve vo verejnom záujme. Čiže preto tu musia byť nastavené tvrdé rozpočtové pravidlá a dlhová brzda, ktorá povie, že ak dosiahnete nejakú úroveň záväzkov po lehote splatnosti, tak musí nastať toto - sankcia. Napríklad žiadne odmeny, žiadne navyšovanie platov nad zákonom stanovený minimálny rámec, odvolanie riaditeľa, žiadne navyšovanie platov primárom, žiadne navyšovanie miezd zdravotníckym zamestnancom, lebo aj oni musia byť vtiahnutí do fungovania celej nemocnice a môžu tiež tlačiť na to, aby sa aj vedenie správalo zodpovednejšie. Ďalším krokom dlhovej brzdy by mohlo byť povinné vysvetľovanie na zdravotníckom výbore či odvolávanie ministra. Podobných stupňov vymáhania zodpovednosti sa dá vymyslieť niekoľko. Dlhová brzda je potrebná, aby nám nevznikal neuhraditeľný dlh, ktorý by potom transformované nemocnice mohol priviesť ku krachu. Vidíme však, že takýto varovný a ochranný mechanizmus nefunguje pri štátnej akciovke Všeobecná zdravotná poisťovňa. Tam totižto práve politici tlačia na zmäkčovanie pravidiel vždy, keď poisťovňa príde do problémov.
alebo do nej nalejú viac peňazí.
Alebo do nej nalejú viac peňazí, presne. To sa stalo v minulosti viackrát, ale teraz je napríklad schválené, alebo v procese prijímania legislatívy, zmäkčenie pravidiel tvorby technických rezerv pre budúcu zdravotnú starostlivosť. Takže v podstate sa rezervy, ktoré sú teraz vytvorené, budú môcť rozpustiť, teda prejesť na úkor budúcnosti. Tieto náklady nás však tak či tak počkajú, lebo už teraz vieme, že v budúcich rokoch bude napríklad x percent pacientov potrebovať operačnú výmenu kĺbov, ktoré sú indikované už teraz. Takže takéto politicky motivované zmäkčovanie rozpočtových obmedzení je rizikom aj pre štátne akciové spoločnosti, čo samozrejme môže predstavovať ohrozenie dosiahnutia želaného efektu aj po prípadnej transformácii štátnych nemocníc. Aj netransformované nemocnice môžu teoreticky docieliť lepšie hospodárenie, ale tam už treba použiť iné nástroje na silnejšiu motiváciu a demotiváciu manažmentov v tom smere, aby hospodárili ako treba. Ale rozhodne je to ťažšia úloha, ak ostanú štátne nemocnice vo forme príspevkových organizácií, pretože je tam umožnený väčší neporiadok a veľká (ľubo)vôľa vo výkazníctve a v procesoch riadenia.
je možné, že skutočný problém odborárov s touto transformáciou na akciové spoločnosti nie je možná privatizácia, ale práve tá väčšia transparentnosť a povinnosť lepšie hospodáriť?
Áno, je to možné. Niekomu môže práveže vyhovovať prostredie neefektívnosti, lebo je to pohodlnejšie. Aj preto často vnímam niektorých lekárskych odborárov ako brzdičov reforiem. Je samozrejme logické, že niektorí zamestnanci v takom kolose, ako je zdravotníctvo, majú názor na jeho fungovanie viac pro-štátny a niektorí viac pro-trhový. To je úplne prirodzené. Podľa mňa by bolo dobré, aby si každý našiel slobodne svoje miesto v takom subjekte, ktorý poskytuje to alebo ono. Momentálne však máme medzi fakultnými a univerzitnými nemocnicami len to pro-štátne nastavenie. Nemáme tam nijakú súkromnú šťuku, ktorá by nastavila „benchmark“. Tvrdím, že politické náklady spojené s prípadnou transformáciou štátnych nemocníc na akciové spoločnosti by boli momentálne, žiaľ, veľmi vysoké. Nechce ju väčšina politikov a ani väčšina zamestnancov štátnych nemocníc. Zároveň platí, že niekomu vyhovuje nenaháňať sa za produktivitou celý deň, ale napríklad operovať len doobeda a mať svoj voľný čas a pohodu. Na druhej strane vidíme, že v novej nemocnici v Bratislave na Boroch sú lekárske izby len v minimálnom rozsahu, aby boli lekári čo najviac s pacientmi, lebo ich čas je veľmi vzácny. Pre poskytovateľa je príliš drahé a neefektívne, aby v pracovnej dobe odpočívali v lekárskej izbe a neliečili pacientov. Ale nemusí to voňať každému. Je to určite stresová práca, a tak sa nájde nezanedbateľný podiel lekárov, ktorí chcú radšej dobré pracovné prostredie a podmienky, menej práce a garantovaný slušný plat. A to nie vždy ide ekonomicky dokopy.
sú nejaké možné dopady konsolidácie na zdravotnícky sektor, na ktoré som sa nepýtal? Možno nejaké menej mediálne zmapované.
Je dôležité dodať, že zníženie medziročného valorizačného koeficientu sa nemá vzťahovať len na nemocničných lekárov, ale aj na lekárov v ambulanciách. Preto značnú časť konsolidačného objemu by mali tvoriť ambulantní poskytovatelia, ktorí sa zatiaľ až tak hlasno neozývajú. Ale predpokladám, že aj keď nejednajú tak radikálne ako nemocniční lekári, určite im to nebude po vôli. U nich sa to potom prejaví pri vyjednávaniach zmlúv s poisťovňami. Tiež predpokladám, že v budúcom roku dôjde aj k ich protestom, akurát oni si vedia dopady konsolidácie kompenzovať čiastočne zvyšovaním poplatkov v ambulanciách. To bude mať potom ďalší negatívny finančný dopad na pacientov a možno aj na dostupnosť zdravotnej starostlivosti.
prečo by mal ten ich protest prísť až o rok? Predsa si vedia spočítať, že ich tá konsolidácia zasiahne.
Áno, ale oni majú príjmy vyplývajúce zo zmlúv so zdravotnými poisťovňami, ktoré sú momentálne platné. Budúci rok majú poisťovne svoje termíny ukončenia zmlúv, tak možno niekedy v marci bude prvé kolo rokovaní s niektorými z nich. Ambulantní poskytovatelia samozrejme rozmýšľajú do budúcnosti už teraz, ale prehlušujú ich odbory nemocničných lekárov, preto ich nie je až tak počuť. Na druhej strane je známe, že ministerstvo chce mať na rokovaniach aj zastúpenie z iných segmentov zdravotníctva a LOZ sa to až tak nepáči. Vedia si spočítať, že akonáhle tam budú rôzne záujmové skupiny, tak sa rozmelní aj diskusia. Každý bude mať svoje požiadavky a bude vidno, že sú často protichodné. Tým pádom by sa diskusia rozbehla do viacerých smerov a predáci LOZ by mali ťažšiu pozíciu maximalizovať svoje požiadavky.
ďakujem za rozhovor, pekné sviatky.
Aj Vám.