koncom roka v novootvorenom divadle Aréna predviedli hru, ktorá sa ľudí dosť dotkla a volá sa Hirošima, moja láska. V tejto dobe úplnej necitlivosti a hrubosti človeka nesmierne zasiahne. Nie je vlastne o atómovej bombe, hoci ten názov to naznačuje, ale ja som sa po tej hre aj tak musel prejsť nočnou Bratislavou, lebo som ju potreboval spracovať. Hrá tam Táňa Pauhofová a ja sa jej rovno opýtam – aký pocit máš z tej hry ty? 

Ja som za ňu vďačná, za  celý proces, za možnosť sa tejto témy dotknúť. Je to dôležitá hra aj v tejto dobe, hoci to bol pôvodne film z roku 1959. Presne ako si povedal, polovicu ľudí názov asi vydesí, či chceme aj my strašiť jadrovou vojnou. A druhá polovica si hovorí, že čo taká starina môže povedať ľuďom dnes. Niekto zas môže mať obavy, lebo ten film bol vo svojej dobe absolútne kultový, čiže si položí otázku, ako sme sa s tým popasovali. Ale ja si myslím, že vo výsledku je to absolútne poctivá práca, a osobne mám z tej hry nesmierny zážitok. 

uveďme ten názov a obsah na pravú mieru, o čom je tá hra? 

Prvá vec, táto naša inscenácia má jednu hodinu. Veľmi intenzívnu, ale jednu. A radšej sa o nej rozprávam s ľuďmi po tej jednej hodine strávenej s nami. Ale je to hra o pamäti, o láske, o traume, o stretnutí, o blízkosti, o spomínaní a zabúdaní. Tých vrstiev je tam veľa. V skratke, francúzska herečka prichádza do Hirošimy 14 rokov po tragédii, aby tam točila film o mieri, lebo, ako hovorí, čo iné sa dá točiť v Hirošime, ak nie film o mieri. Tam sa stretáva s japonským architektom, prežije s ním intenzívnu blízkosť a obidvaja si prejdú istou vnútornou katarziou. A potom každý z nich ide svojou cestou ďalej. Je to inscenácia Martina Čičváka, fantasticky tam so mnou hrá Robert Roth a plus tam máme ešte sláčikové kvarteto, stále prítomné na javisku. Čím viac to človek číta, tým viac vecí v tom objaví a nájde. Ja, keď som to čítala prvýkrát, som sa až zľakla, čo s týmto budeme na javisku robiť. Ale čím viac sme sa stretávali a skúšali, a rozprávali, tým väčší zmysel sme v tom nachádzali. Nie často má herec pocit takého naplnenia. 

pri tejto inscenácii som si kládol otázku, ako asi toto vymysleli? Od pohybu až po súlad s hudbou... ako ste to vytvorili?

S nápadom to vôbec inscenovať prišiel Martin Čičvák, on má priehrštie nápadov, nadchne sa a svojím entuziazmom vie strhnúť ľudí, ktorí mu dôverujú, a to sa mu podarilo aj v mojom, aj v Robertovom prípade. Ani Martin nemal na začiatku vymyslené, čo s tým. Navyše, herec, interpret, máva väčšinou k dispozícii divadelnú hru. My sme mali k dispozícii filmový scenár, čo je veľký rozdiel, pretože filmový a divadelný jazyk, to sú dva svety. Film má strih, detail, svoje postupy. My tam máme jedno javisko a Marguerite Durasová ten scenár cielene písala pre režiséra Alaina Resnaisa, ktorý ten film natočil, čiže tam nebol náznak, ako s tým pracovať v divadle. Nevieme o tom, že by mal niekto od roku 1959 taký šialený nápad ako Martin Čičvák, urobiť z toho divadelnú hru. Marguerite Durasová má poznámky k tomu, kde má byť strih, kde má byť detail, my sme sa snažili z toho vyabstrahovať, o čo jej išlo.