západ býval silou slobody a bránil nás pred neslobodou. Na jeho čele stáli Spojené štáty, tie ho držali, a práve tie teraz vyvolávajú obavy. Počúvame z Bieleho domu slová o tom, že si USA zoberie Grónsko a chce aj Kanadu. Zvláštne, lebo tie výroky pripomínajú imperialistické správanie Ruska, no tentokrát znejú z Washingtonu a to je nezvyklé, všetci sme z toho trocha neistí. Nastáva koniec slobodného sveta, a teda aj koniec normálneho spôsobu života? Pod lampou je Tomáš Halík, ktorý nám okrem pravdy vždy prinesie aj nejakú nádej. Tomáš, máš aj ty obavy zo stavu slobodného sveta? 

Mám. Domnievam sa, že zemeguľa nebola dlho tak rozkývaná, ako je teraz, a všetko sa môže rýchlo zmeniť. Nie je vylúčené, že tá vojna na Ukrajine bude eskalovať, že sa dokonca môže stať svetovou, môže byť podpísaný mier, ktorý by de facto znamenal zničenie a kapituláciu Ukrajiny, je tam rad ďalších možných scenárov. To oprávnene prebúdza obavy, ale práve teraz sú potrební ľudia, ktorí si uvedomujú vážnosť vecí a napriek tomu neupadnú do paniky. Treba v sebe prebúdzať cnosť nádeje, ktorá sa začína tam, kde pre ňu nie sú vonkajšie dôvody. To je nádej, ktorá je asi zdrojom toho, čomu hovoríme náboženská viera, je ešte niečo hlbšie ako náboženské vyznanie. 

Je to nejaká orientácia ľudskej existencie, ktorá pravdepodobne psychologicky rastie v tom najranejšom veku, keď človek dostáva prvé skúsenosti, či je svet priaznivý, a jeho životný postoj sa časom mení, upevňuje, je zranený nejakou traumatickou skúsenosťou... Pravá dôvera, ktorá sa neopiera o nejaké konkrétne veci, to je to, čo potrebujeme. Pre nás kresťanov je to dôvera v Boha. Boh je veľké tajomstvo. Možnože niekto to nazve nejakým spôsobom inak, túto pradôveru. Ja si myslím, že je dôležité, aby sa nespoliehala na veci uprostred tohto sveta, pretože tie sa skutočne menia. Človek sa potrebuje otvoriť tomu najhlbšiemu tajomstvu – tam niekde –, aj keď okolo neho sú tie búrky. Tam niekde je to, čo nás drží. Sú biblické scény, ako je na mori búrka a Ježiš na lodi spí. Apoštolov to hnevá, pýtajú sa ho: Je ti jedno, že tam je búrka? A on odpovedá: Prečo sa bojíte, ešte nemáte vieru? Viera tu nie je nejaké presvedčenie, ale niečo, čo dáva človeku silu, aby neprepadol panike. 

kým sa dostaneme k tej nádeji hlbokého typu, ešte si povedzme, v čom žijeme. Ja som za 35 rokov svojej novinárskej činnosti nezažil, čo sa deje v Amerike. Trump je, aký je. A navyše jeho okolie mu musí opakovať, že jediný on všetko dokáže, že je najlepší – nie vo svete, ale vo vesmíre. Stále vyžaduje prejavy vďaky. Pripadá mi to také detinské, že sa s tým už neviem vyrovnať. To je nejaký až archetypálny typ čohosi... ale čoho?

Jednak osobnej nezrelosti. Ten človek vôbec nie je dospelý. Na svoju porážku reagoval zlosťou a neochotou prijať demokratické voľby – je to veľké dieťa, nedospelý človek. Samozrejme, je tam aj hlboká patológia psychologická, to je narcizmus takého typu, s akým sa človek bežne nestretáva, a je tam aj patológia morálna. Už v mladosti mu zrejme vštepili: „Musíš mať jediný cieľ, byť najlepší na svete, a vykašli sa na všetky pravidlá.“