študovali ste elektrotechniku v Bratislave a dnes prednášate počítačovú vedu v Birminghame. Ako ste sa tam dostali?

Postupne. Už počas prvých dvoch rokov na elektrotechnike som pochopil, že som si asi pomýlil školu. Mali sme tam matematiku so všetkými dôkazmi aj fyziku, a mňa tie veci bavili viac ako elektrotechnika. 

Takže diplomovku som už robil na matfyze. Začalo sa hovoriť o neurónových sieťach, to ma oslovilo. Nežná revolúcia ma zastihla na Slovenskej akadémii vied, neskôr na Slovenskej technickej univerzite a mal som veľké šťastie, že som v polovici 90. rokov dostal Fulbrightovo štipendium.

čo je americké, nie anglické štipendium.

Áno, najprv som sa dostal do Ameriky. K človeku, ktorý urobil niečo, na čo som ja nadviazal vo svojom prvom článku, a on ten môj článok poznal ešte predtým, než som tam prišiel. Išlo o to, ako sa neurónové siete dokážu učiť štruktúry, ktoré sa menia v čase. Napríklad ak neurónová sieť rozoznáva obrázky nielen na základe toho, čo práve „vidí“, ale aj na základe toho, čo „videla“ predtým. Snažil som sa matematicky pochopiť, čo sa deje v neurónových sieťach, ktoré sa učia odpovedať nielen na základe momentálneho vstupu, ale aj na základe predchádzajúcich vstupov.