keď ste na začiatku augusta odhaľovali pamätník Hartmuta Tautza v bratislavskej Petržalke, tunajší Ústav pamäti národa oznámil, že na československej železnej opone je zdokumentovaných približne 400 úmrtí ľudí, ktorí sa snažili utiecť za slobodou. Prečo ste zo všetkých tých obetí iniciovali pamätník práve pre Tautza?
Je mnoho dôvodov, prečo je Hartmut Tautz symbolom za všetky obete železnej opony. Zišlo sa tu niekoľko faktorov, ktoré obnažujú tragickosť celého totalitného systému a života v totalite. Hartmut Tautz bol jednou z posledných obetí železnej opony v Československu. Zomrel v lete 1986, v čase, keď sa komunistický blok v Eurázii už rozpadal. Sovietsky zväz strácal svoju silu, boli tu rozhovory medzi USA a ZSSR, od roku 1985 bol pri moci Gorbačov, začala sa perestrojka a glasnosť. V okolitých krajinách začalo cítiť, že je nádej, že bude lepšie. V roku 1986 teda nešlo o obdobie ťažkého stalinizmu, naopak, bol cítiť vietor zmeny. Gorbačov bol pre nás symbolom nádeje.
V tom čase cez naše územie stále utekali východní Nemci, pretože režim v NDR bol ešte tvrdší ako v Československu a rozdelením Nemecka po vojne boli často rozdelené aj rodiny. História východného Nemecka je históriu vyľudňovania. Režim ľudí štval von, predával ich do západného Nemecka a za predaných disidentov a odporcov režimu dostával peniaze. Systém špicľovania a štátnej kontroly Stasi bol oveľa tvrdší ako u nás. Náš prístup ku komunistickému režimu zodpovedal skôr slovanskej náture, zatiaľ čo v Nemecku bol totalitný režim dôkladný a rafinovaný.
„V pitevnej správe bolo napísané, že Tautz mohol prežiť, keby mu poskytli včasnú lekársku pomoc.“
Hartmut Tautz bol veľmi mladý, mal osemnásť a bol čerstvý maturant. Navyše bol muzikálne založený, citlivý človek. Nedá sa ňom nájsť ani nitka niečoho, vďaka čomu by si nejaký vtedajší pohraničiar mohol povedať, že si tú strašnú smrť zaslúžil. Ďalším symbolickým dôvodom je, že zomrel krutou smrťou.
Tam nešlo iba o to, že by ho nepustili cez hranice, oni ho nechali roztrhať psami. A nie hocijakými, ale špeciálne cvičenými agresívnymi psami, ktoré boli cvičené na útok „na voľno“. Skákali ľuďom priamo na krk a na hlavu. Tautz bol drobný chlapec, vážil asi päťdesiat kilo, takže keď na neho skočili dva vlčiaky, z ktorých každý mal tridsať kilo, nemal šancu.
A ešte tragickejšie je, že tomu chlapcovi nikto neposkytol prvú pomoc, zomrel úplne zbytočne. Napriek ťažkým zraneniam mohol prežiť, ale prejavil sa tu istý sadizmus dvoch psovodov, ktorí mu zrejme naschvál nepomohli.
Bodku za tragickosťou prípadu robí to, že tento čin nebol vyšetrovaný ani za komunizmu, ani po prevrate. Nikto z vinníkov jeho smrti nestál pred súdom a nebol ani riadne vyšetrovaný. V Tautzovom príbehu sa teda skĺbila donebavolajúca nespravodlivosť komunistického systému a jeho kontinuity s dnešnou spoločnosťou. V tomto roku uplynulo tridsať rokov od jeho zbytočnej smrti.
vravíte, že tento tragický prípad nevyšetrovalo ani komunistické, ani demokratické Československo či nástupnícke štáty po jeho rozpade. Iné prípady úmrtí na železnej opone vyšetrené boli?
Keď bol niekto za komunizmu zabitý na hranici, tak sa robilo vyšetrovanie „pro forma“. Motiváciou komunistického režimu bolo, aby sa každý prípad skôr ospravedlnil, aby sa všetci uistili, že všetko prebehlo v súlade s predpismi, a že pohraničiari sa zachovali statočne.
Podobne aj v Tautzovom prípade. V tom komunistickom vyšetrovacom spise leží aj posudok súdnych lekárov, ktorí Tautza pitvali, profesora Kokavca a doktora Sochora. V roku 1986 v záveroch správy odvážne napísali, že Tautz mohol žiť, keby mu bola poskytnutá včasná a kvalifikovaná lekárska starostlivosť. Napriek tomu komunistický vojenský prokurátor Tibor Gaplovský, neskorší riaditeľ železničnej polície, urobil záver, že nebol spáchaný žiadny trestný čin a všetko je v poriadku.
Tu sa musím pozastaviť nad tým, že i v dobe komunizmu bolo trestné neposkytnúť prvú pomoc. My, ktorí sme v tom režime žili, sme mali dril, aby sme ju vedeli poskytnúť. Na brannej výchove sme sa pripravovali na tretiu svetovú a učili sme sa správne zachovať v prípade ožiarenia a zásahu chemickou bojovou látkou, ale aj v prípade, že musíme zastaviť krvácanie. Z toho nás stále skúšali. Tí dvaja psovodi mu prvú pomoc napriek tomu neposkytli.
hovoríte, že cieľom vyšetrovania v minulom režime bolo tieto tragické úmrtia schváliť. Stalo sa niekedy a myslím tým najmä na demokratickú éru po roku 1989, že by niektorý pohraničník bol za usmrtenie na hranici obžalovaný a odsúdený?
Musíme s poľutovaním konštatovať, že na Slovensku nebol po roku 1989 alebo 1992 za zabíjanie na hraniciach odsúdený vôbec nikto. Slovenský Ústav pamäti národa podal v roku 2008 súhrnný podnet generálnemu prokurátorovi SR, kde bolo vypísaných 42 prípadov zabitých utečencov na slovensko-rakúskej hranici a žiadali prešetrenie pre podozrenie zo spáchania zločinov proti ľudskosti. Skončilo sa to tak, že to dostala do rúk polícia a spis uzavrela s tým, že všetko je premlčané, žiadne zločiny sa nestali. Takže nedošlo ani k súdnemu procesu.
V Českej republike bolo prípadov zabitia na hraniciach viac. Zdokumentovaných je minimálne 246 prípadov zabitia na česko-bavorskej a česko-rakúskej hranici. Riešil ich tunajší Úrad pre dokumentovanie a vyšetrovanie zločinov komunizmu polície ČR. Do štádia súdneho procesu bolo dotiahnutých niekoľko prípadov, pričom právoplatné rozsudky odsúdených pohraničiarov máme v štyroch prípadoch. Dvaja pohraničiari dostali nepodmienečné tresty a dvaja tresty s podmienkou. V troch zo štyroch prípadov to boli vojaci základnej služby, v jednom prípade nižší dôstojník. Bilancia je nesmierne nízka a neuspokojivá.
Robert Barca
spomínali ste záver správy súdnych lekárov o Tautzovi. Je zrejmé, že mohol žiť. Prečo mu tí pohraničiari vlastne neposkytli prvú pomoc?
Snažím sa si tú situáciu predstaviť. Našli ho tam niekoľko minút po tom, čo ho tie psy strhli, zvalili a kruto poranili. Dokonca vo vyšetrovacom spise z roku 1986, ktorý vytvoril komunistický režim, je opísané, že keď k nemu prišli psovodi, chlapec ležal na zemi, zvíjal sa a volal „Hilfe!“ Z toho pochopili, že je to Nemec. Toto nie je žiadna naša teória, to čítame v spise – oni ho prehľadali, zistili jeho totožnosť, z toho krvácajúceho chlapca vytiahli doklady. Potom ho skúšali vypočúvať, že kde sú jeho komplici, kto tam s ním ešte je.
to všetko priamo v kukuričnom poli na hranici?
Áno, ležiaceho a zraneného. Mal strhnutú kožu na celej hlave, skalpovanú vlasovú časť hlavy, bol pohryzený na trupe, na krku a na nohách. Vypočúvali ho, potom prehľadali okolie. Došlo k tomu, že rotný, ich najbližší nadriadený v tom reťazci, prišiel až o 30 alebo 40 minút. Oni sa zatiaľ bezcitne motali okolo zraneného, na zemi ležiaceho, stonajúceho a o pomoc prosiaceho chlapca a neurobili nič. Prišiel rotný, naložili ho do gazíka a odviezli na rotu. Až vtedy ho vraj nejako ošetrili na rote a o viac ako hodinu aj pol sa dostal do Vojenskej nemocnice v Bratislave, kde už bol v ťažkom šoku. To sme sa tiež učili na brannej výchove, že keď je niekto v šoku, tak mu dáte nohy hore, podáte prvú pomoc, na to oni úplne kašľali, takže chlapec na následky šoku a straty krvi v ranných hodinách 9. augusta 1986 zomrel.
Dokážete si predstaviť, ako veľa času ubehlo, pričom tá nemocnica bola od miesta činu vzdialená autom 15 až 20 minút? Viac ako hodinu a pol ho nechali trpieť a umierať v hrozných bolestiach. Je to úplne sadistický čin. Tí psovodi nemohli mať žiadnu empatiu. Neospravedlňuje ich ani to, že by sa zľakli, lebo evidentne strach nemali. Chlapcovi šli na telo, siahali mu do vreciek a vytiahli občianku.
po odhalení pamätníka Tautzovi mnohí namietali, že mal predsa vedieť, do akého rizika ide, lebo hranica sa strážila. A aj keď si blízkosť Kittsee z Petržalky vyhodnotil ako jednoduchý pokus o prechod, že pohraničiari zasiahli legitímne, aj násilne, keď strážili v zmysle vtedajších zákonov hranicu proti tzv. „narušiteľom“. A že keby nekonali, mohli sami sebe urobiť problém. Ako argumentovať týmto ľuďom?
Dva argumenty. Myslíme si, že Hartmut vedel, do čoho ide. Vyrastal blízko vnútronemeckej hranice, v Magdeburgu, odkiaľ bolo blízko na nemeckú železnú oponu. Isto nebol naivný. To miesto si vybral preto, lebo západonemecko-východonemecká hranica bola v jeho očiach ťažko strážená a veril, že tu to pôjde ľahšie. O tom, že bol pripravený, svedčí aj to, že mal so sebou kliešte aj rukavice. Vedel, že plot musí najprv precviknúť a potom musí utekať. Keď sa precvikal cez drôty, bolo tam voľné pole. Na demarkačnej čiare už nebolo nič. Stačilo prebehnúť kukuričné pole, k čomu mu chýbalo 22 metrov. Keby mal trochu rýchlejšie nohy alebo keby ho psy vyňuchali trochu neskôr, mohol byť na slobode.
V Bratislave bol už týždeň predtým, býval na internáte Družba a prezeral si okolie mesta. Mal silnú motiváciu, prečo nechcel žiť v tom komunistickom väzení, v ktorom žil. Už ako malého chlapca ho stíhala nemilosrdnosť režimu. Mal príbuzných v západnom Nemecku, takže odmalička cítil perzekúciu ľudí, ktorí boli pre režim politicky nevhodní.
Hral na klarinete, osem rokov chodil do hudobnej školy a chcel študovať klasickú hudbu. Zakázali mu to z politických dôvodov. Keďže to bol citlivý chlapec a vedel, že režim je plný klamstiev a diktátorský, v škole sa tým zrejme netajil. Ako tínedžer mal incident, keď ovenčil portrét generálneho tajomníka Ericha Honeckera smútočnými vetvičkami buxusu. Dnes by sa nad niečím takým mávlo rukou. Vtedy sa to bralo vážne, zasadla disciplinárna komisia a chceli ho vylúčiť zo školy pred maturitou. K maturite ho pustili s podmienkou a prihliadli na to, že mu krátko predtým zomrel otec. To bola ďalšia životná rana.
Odmaturoval, nepustili ho na vysokú školu a musel ísť na povinnú vojenskú službu. Nútili ho do služby so zbraňou, i keď bol pacifista. Civilná služba za komunizmu neexistovala, tak aspoň požiadal o to, aby mohol slúžiť v armádnom umeleckom súbore. Zložil skúšky na výbornú, ale opäť z politických dôvodov rozhodli, že to neprichádza do úvahy. Že pôjde k zbraniam. V tom lete sa rozhodol, že tam nechce žiť.
A ten druhý argument. Keď sa pozriete na celkové štatistiky, tak z Československa utieklo štvrť milióna ľudí. Podľa komunistických štatistík bolo na hranici zadržaných 50-tisíc ľudí pri pokuse o prechod hraníc. A potom je tých takmer 400, o ktorých vieme, že boli zabití. Prečo museli zomrieť?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.