Chrípke sa vieme brániť

pred viac ako desiatimi rokmi sa o vtáčej chrípke písalo a hovorilo úplne všade, dnes sa znovu objavuje medzi hlavnými správami. Máme sa báť?

O vtáčej chrípke sa väčšinou preháňa, aj keď médiá o nej dnes nepíšu tak hystericky ako pred desiatimi rokmi. To, čoho sa ľudia boja, je prenos tejto chrípky z vtákov na človeka. Sú dokumentované prípady, keď k takémuto prenosu došlo, ale nedeje sa to často. A v skutočnosti nevieme presne, ako vírus vtáčej chrípky prechádza na ľudí. Aj keď niečo podstatné vieme. Mimoriadne úspešná skupina vedcov v Holandsku zistila, že na to, aby vírus prešiel z vtákov na ľudí, je nutné iba minimálne množstvo zmien v genetickom kóde. Dlho to však nebolo všeobecne známe, pretože publikovanie ich štúdie zastavili.

kto to zastavil a prečo?

Najprv vedecké organizácie v Holandsku, potom aj ďalej vo svete. Vedci a tí, ktorí financujú vedu, sa začali báť, že by sa ich zistenia mohli zneužiť. Že by sa mohol v laboratóriu vyrobiť taký vírus, ktorý by spôsobil celosvetovú pandémiu vtáčím vírusom pozmeneným tak, aby infikoval ľudí jedna radosť. Ak vyprodukujete výsledok tohto rangu a pošlete ho do tých najlepších možných časopisov, vždy sa v redakčnej rade postaví niekto, kto povie, že daný výsledok je veľmi citlivý. A že je lepšie ho v danom časopise nepublikovať.

čiže nejde o kontrolu zvonku, ale o akúsi sebakontrolu samotnej vedeckej komunity, ktorá dbá na to, aby potenciálne nebezpečný výsledok nebol publikovaný?

Presne tak. Už sa to vo virológii stalo aj predtým. V minulosti chcel niekto likvidovať akúsi chorobu v Austrálii, tak vymysleli vírus, ktorý bol taký agresívny, že likvidoval myši až príliš rýchlym spôsobom. Vznikli obavy, že ak by sa aplikoval u ľudí, mohol by nastať masaker. Tieto vírusy sa v prírode nenachádzajú, no vy ich môžete vyrobiť genetickými manipuláciami na existujúcich vírusoch. A tí Holanďania zistili, že stačí len málo zmien vo víruse vtáčej chrípky, aby prešla na človeka.

čo znamená málo zmien?

Dve či tri zmeny. Až tak málo, pričom genóm má niekoľko tisíc génov. Ako je teda možné, že sa to v prírode ešte nestalo? Veď chrípka sa mení neustále a neuveriteľne rýchlym spôsobom. Ale akoby niečo bránilo tomu, že tých málo zmien nastane.

čo tomu bráni?

Nevieme.

a nesnažíme sa to zistiť?

Snažíme, samozrejme, ale je to nesmierne ťažké. Problém je v tom, že jediné zvieratá, na ktorých sa táto zmena dá študovať, sú fretky. A to nie je bežné zviera, na ktorom sa robia virologické pokusy. Vo virológii robíme pokusy prevažne na myšiach, ale chrípka a myši nejdú veľmi dokopy. Myši sa ľudským vírusom nedajú poriadne infikovať. Ľudský vírus chrípky musíte doslova cvičiť ako závodného koňa, kým ho nacvičíte na to, aby bol schopný infikovať myši. A aj potom ich infikuje iným spôsobom. Zatiaľ čo fretky môžete okamžite infikovať ľudským vírusom. Ale to sú také milé zvieratká, ja by som s nimi nedokázal pracovať.

rozumieme tomu správne, že vírusu vtáčej chrípky sa darí v horných dýchacích cestách vtákov, ale nie ľudí? Takže keď na nás kýchne vrana, jej vírusu sa nebude dariť v našich dýchacích cestách? Priamy prenos bez tých dvoch mutácií teda nie je možný?

Áno, ale vtáky na nás nekýchajú, vylučujú to vo svojom truse. Chrípku mávajú napríklad aj veľryby a delfíny, môže ju v podstate mať takmer každý okrem hmyzu. Ale neviem si predstaviť, ako ju šíria, či je to vtedy, keď vychrlia vodu nahor, alebo nejako inak.

ešte sme vynechali prasatá.

Áno, „prasátka“ sú naše obľúbené zvieratká. K tomu však musím pridať ešte úvod. Vírus chrípky je zaujímavý tým, že má segmentovaný genóm. Deväťdesiat percent vírusov má genetickú informáciu RNA uloženú ako jedno vlákno, no ten chrípkový ho má podelené na osem segmentov. Jeden segment väčšinou nesie informáciu pre syntézu bielkoviny, ktorú potrebuje na to, aby sa mohol po úspešnom infikovaní v bunke zložiť. Ale bunka môže byť naraz infikovaná dvoma rôznymi vírusmi a vtedy vznikajú pomiešaním segmentov takzvané reasortanty. Pôvodne vtáčí vírus takto môže získať niečo z toho ľudského. Vtáčie aj ľudské vírusy majú obmedzený repertoár živočíšnych hostiteľov, ktorých môžu infikovať. Ale prasa môže byť infikované aj ľudským, aj vtáčím. Čiže práve tam sa to môže veselo pomiešať.

a mieša sa to?

V Číne žijú domáce zvieratá s ľuďmi pohromade, čiže tam môže ľahko prísť k reasortantom. Väčšina chrípkových epidémií a pandémií, o ktorých vieme, pochádza z Číny. Intenzívne sa, samozrejme, študuje, ktorý úsek treba zamiešať s ktorým, aby vznikol daný vírus, ale nie je to vôbec jednoduché. Správanie úsekov sa totiž nedá predvídať. Jedinou lastovičkou boli tí Holanďania, no v tom prípade nešlo o reasortant. V chrípkovom výskume v podstate existujú dve najhlavnejšie otázky. Prvá sa týka prenosu – čo treba, aby sa vírus mohol preniesť na hostiteľa? Je to jeden z najväčších problémov pre štúdium chrípky. Druhý – čo rozhoduje o tom, či bude vírus silne patogénny alebo slabo? Teda akú veľkú škodu spôsobí po infikovaní?