S Edwardom Lucasom o Trumpovi a Putinovi: Dostávame sa do éry po NATO

prežijú pobaltské štáty bez NATO?

Mám pocit, že sa dostávame do éry po NATO. Takže je dosť možné, že budeme nútení prežiť aj bez neho. Bezpečnostné otázky posledných dvadsiatich piatich rokov boli dokonale podryté. V prvom rade nízkymi výdajmi na obranu európskych krajín, ako i americkým kontextom, ktorý nazývam „Trumpquake“ (Trump + earthquake – zemetrasenie – pozn. red.). Budeme nútení vytvoriť regionálne aj nadregionálne bezpečnostné partnerstvá, ktoré nám umožnia lepšie sa brániť.

na akom základe by mali takéto spojenectvá vznikať?

Najjasnejšia línia je škandinávsko-pobaltská, keďže škandinávske krajiny majú v kombinácii s Pobaltím a Poľskom väčšie HDP než Rusko. Na svoju obranu míňajú okolo 40 miliárd, zatiaľ čo Rusi dvakrát toľko. No tí sa musia brániť pred Čínou, zatiaľ čo NBP9, ako túto skupinu štátov nazývam, sa musia mať na pozore len pred Ruskom. Ak k tomu pridáme jadrovú veľmoc Britániu a v ideálnom prípade aj Francúzsko, máme na stole pomerne obávanú verziu akéhosi mini NATO.

takáto myšlienka sa dosť líši od toho, čo dnes mnohí navrhujú – teda obnovenie takzvaného Medzimoria (spojenectvo krajín od Ruska až po Nemecko), ktoré bolo aktuálne v medzivojnovom období.

Medzimorie je naozaj hlúpy nápad. Nefungovalo vtedy a nebude fungovať ani teraz.

prečo je to hlúpy nápad?

Pozrite sa na mapu. Ako by ste v takomto modeli bránili pobaltské krajiny? Nedáva to žiaden zmysel. Rovnako máte v takomto modeli štáty, ako napríklad Maďarsko, ktoré sú zo zásady proti spoločnej obrane. Rovnako ako krajiny, ktoré do svojej obrany takmer neinvestujú – okrem spomínaného Maďarska aj Česko či Slovensko. Potom existujú krajiny ako Bulharsko, v ktorých sú už Rusi výrazne infiltrovaní. Nuž a potom tu máme Ukrajinu, ktorá sa snaží ubrániť samu seba a určite nemá navyše sily na ochranu iných.

napísali ste, že Rusi sú síce vojensky slabší, no mentálne rozhodnejší, čo im poskytuje rozhodujúcu výhodu. Ako s takouto skutočnosťou dokáže operovať NATO či akákoľvek nástupnícka organizácia, aby si Rusko neznepriatelila úplne?

Nemyslím si, že by sme mali tvoriť našu bezpečnostnú politiku s ohľadom na to, či si ňou proti sebe poštveme Rusko alebo nie. Je iba na Rusku, či sa rozhodne byť poštvané. Rusi sa môžu sťažovať na čokoľvek a tvrdiť, že sme ich proti sebe poštvali, a preto budú reagovať. Je na nás, aby sme si nastavili čo najcitlivejšie signalizačné zariadenia a vždy mali o situácii čo najlepší prehľad a Rusi nás tak žiadnym svojím krokom neprekvapili. Takýto prístup by podľa mňa vzájomné napätie skôr oslabil. To najhoršie, čo môžeme vo vzťahu k Rusku spraviť, je byť slabý a nepripravený. Tak Rusko iba prizveme bližšie a umožníme mu spraviť čosi nepríjemné.

napísali ste celú knihu o Edwardovi Snowdenovi. Tvrdíte v nej, že by mohlo byť veľmi nebezpečné, keby sa k moci dostal niekto, kto nerešpektuje princípy demokracie. Nestalo sa čosi také práve teraz s Trumpom?

Áno, je to oprávnená obava. Je však dôležité mať na zreteli, že Spojené štáty majú jeden z najprísnejších systémov špionáže na svete – oveľa prísnejší, než Francúzi či Nemci. Nikde inde nefunguje takáto kombinácia súdu so sudcami, ktorí nie sú menovaní vládou s dohľadom Kongresu a prezidentom v Bielom dome. Z Nixonovej skúsenosti sme si odniesli toto: Keď sa Nixon pokúsil spolitizovať CIA a ovládnuť ju a keď sa snažil o to isté s FBI, skončilo sa to katastrofou. A aj keď posledných päťdesiat rokov prinieslo niekoľko nepríjemných udalostí, stále by som oveľa radšej žil pod dohľadom americkej než francúzskej tajnej služby. Z amerického systému by sme sa všetci mohli učiť a inšpirovať sa ním. Nehovorím, že ostatné sú zlé, no v tom americkom je jednoducho nemožné, aby si prezident sadol za stôl a nariadil tajným službám porušiť zákon a špehovať jeho oponentov. Oveľa viac sa obávam toho, že ak sa Marine Le Pen stane francúzskou prezidentkou, môže s francúzskou tajnou službou začať stvárať oveľa horšie veci.