Jazyk, ktorý sa na nič nehrá

aj keď ľudia s mentálnym postihnutím môžu ovládať mnoho zručností, v sociálnej interakcii sa predsa len odlišujú od ľudí bez mentálneho postihnutia. Prečo?

Majú inak nastavené uvažovanie. Ale bavíme sa o veľkom spektre ľudí s rôznym stupňom postihnutia, a preto sa mi ťažko paušalizuje. Ak sa bavíme o ľuďoch so stredným mentálnym postihnutím, napríklad ľudia s Downovým syndrómom, tak je to najmä o neschopnosti abstraktne myslieť. Na to sa nabaľujú ďalšie sociálne problémy – ak sú izolovaní a pohybujú sa iba medzi svojimi rovesníkmi s postihnutím, nerozvinú svoje myslenie tak ako tí integrovaní.

môžu pomôcť pri rozvíjaní sociálnych zručností napríklad aj kultúra a umenie vo forme divadla? Na Slovensku máme napríklad Divadlo z Pasáže, ktoré sa tomu intenzívne venuje.

Určite áno. Divadlo im môže pomôcť prehĺbiť abstraktné myslenie a pomôcť hlbšie sa zamyslieť nad jednotlivými činnosťami. Pri rozhovore s ľuďmi s mentálnym postihnutím sa totiž ukazuje, ako myslia v konkrétnych kategóriách. Hociktorý vám bez problémov porozpráva o tom, ako ráno vstal, dal si rožok so šunkou a išiel do zariadenia, kde sa s kamarátmi smial. To je jeho svet. Ale keď sa ho spýtate, ako sa cítil, len pozerá, čo je to za otázku. Keď sa spýtam: Páčil sa ti ten deň? Tak naučene odpovie, že áno. No nepredchádza tomu žiadne hlbšie zamyslenie.

ako sa to prejavuje k vzťahu k sebe samým?

Nedávno sme presne v tejto súvislosti nadhodili tému o dobrých a zlých vlastnostiach. Bolo dosť ťažké niečo z nich vytiahnuť, pretože už „som dobrý” je pre nich dostatočná odpoveď. Ľahšie sa im odpovedalo konkrétne, v zmysle: pomáham mame vysávať. A keď prišlo na zlé vlastnosti, nastalo veľké ticho. Len pokrčili plecami, vraj zlé vlastnosti nemajú. Všimli sme si, že u nich pokrivkáva vnútorné sebahodnotenie. Občas sa zdôveria s tým, že „on na mňa kričal a ja som potom bol agresívny“. Ale neuvedomia si, že táto situácia by mohla poukázať na nejakú všeobecnejšiu vlastnosť.