koľko máte rokov?
Nebudem klamať. Aby ste nepovedali, že podvádzam.
to nehovorím.
Pozrite sa do môjho preukazu, narodil som sa v roku 1925. Deväťdesiatdva rokov budem mať v auguste.
a koľko máte detí?
Pätnásť. Osem dievčat a sedem chlapcov. Celkovo mám viac ako dvestopäťdesiat potomkov.
prosím? Stretla sa niekedy celá vaša rodina?
Veď všetci bývajú pri mne! Na jednej ulici sme, všetky deti sú okolo mňa.
vo filme to tak nevyzerá, mal som pocit, že bývate v karavane na samote pri lese.
Mám murovaný dom, ale bývam v maringotke, som na to zvyknutý. V dome sme bývali s manželkou, ktorá pred štyrmi rokmi umrela. Nechal som tam všetko nepohnuté, akoby tam bola stále. Bolí ma z toho srdce. No nemôžem tam bývať, všetko mi ju tam pripomína.
aký je váš recept na dlhovekosť? Čo má človek robiť, aby sa dožil takého veku?
Choď, ako ťa tlačia, ži zo dňa na deň! Nemám nijaký recept. Veľa som robil, od dvoch rokov, to pomáha.
v Gruzínsku pod Kaukazom som raz stretol údajne najstaršiu ženu na svete. Tvrdili, že má 129 rokov. Povedala mi tri veci ako recept na dlhovekosť. Negramotnosť je prvá.
To je aj o mne. (Smiech.) V živote som nebol v škole.
druhá vec, celý život tvrdo pracovala s motykou na poli.
Ako ja.
tretia vec, pije veľa kozieho mlieka a vodku.
Ja pijem veľa kalvadosu. Každé ráno. Dávam si ho aj do kávy.
z akej rodiny pochádzate?
Včera som bol pri mori, tak mi tečie z nosa, prepáčte. Začnem otcom môjho otca a jeho otcom. Boli to cirkusanti. Rodinný biznis. Hudobníci a akrobati. Ja som mal dva roky, keď ma otec učil stáť na jeho ruke a držať balans, bral ma na vystúpenie. Nebolo to nič extra, grimasy a saltá. (Smiech.) Vrylo sa mi to do pamäti. Bol som šťastný. Našiel som si sám svoje povolanie.
aké?
Klaun, akrobat a trubkár. Počas 2. svetovej vojny som stratil všetky zuby, vypadali mi samy, pre zlú stravu, nikto mi ich nevybil. Preto teraz šušlem. Viete, ja som nechodil nikdy k zubárovi ani k lekárovi. Ani pred vojnou, ani po nej.
vo Francúzsku nepovedia Rómovia či Cigáni, ale gens du voyage, ľudia na ceste.
Nemôžem povedať, že nie som nomád – narodil som sa v karavane. A celý život v ňom žijem.
u nás niekedy povieme Rómovia, niekedy Cigáni, niekedy nomádi. Vy si ako hovoríte?
Všetci sme z jedného koreňa. Ja som Manouche, tak hovoríme my vo Francúzsku. Rozdeľuje nás jazyk, ale zvyky sú tie isté. Máme všetci korene z Indie. V Európe sme sa potom rozišli. Vy tomu nerozumiete, ale my si rozumieme.
u nás medzi vojnami v Československu za prezidenta Masaryka zakázali kočovanie Cigánov. Vo Francúzsku môžete dodnes kočovať?
Pred vojnou sme mohli slobodne kočovať, aj po nej ešte niekoľko rokov. Teraz nie. Vláda to zakázala. Robia zákony, ale sami ich nerešpektujú. Nemáme už právo jazdiť s karavanom ani si kúpiť pôdu pod karavany. Ak ju náhodou aj kúpime, nemáme právo si tam zaviesť elektrinu.
vy bývate na svojom pozemku?
Áno. Požiadal som o elektrinu a viete, koľko som na ňu čakal? Dvadsať rokov! Moja žena ochorela, potrebovala prístroj na dýchanie. Až zdravotníci, ktorí ho priniesli, vybavili pre nás prístup k elektrine.
u nás žijú Rómovia v osadách, tisícky ľudí na jednom mieste. Ako je to vo Francúzsku?
U nás je to to isté. Sú to obyčajní chudáci. Nemôžeme povedať, že sú bohatí a keď sa usadia, sú ešte nešťastnejší. Som čestný prezident Asociácie Rómov vo Francúzsku. Nedá sa spočítať, koľko máme členov.
aké bolo vaše detstvo?
Začal som v cirkuse s otcom, v šapitó, už ako dvojročný. Ľudia sa dobre zabávali, mali sme veľa divákov. Trošku ekvilibristika, trošku akrobacia.
ako sa k vám pred vojnou správali ostatní Francúzi?
Keď sme prišli s cirkusom, aj nám pomáhali stavať šapitó. Tešili sa, že sme prišli, bolo to dobré spolužitie. Pred vojnou neboli zlé vzťahy. Pozrite sa, pred vojnou boli Rómovia v okolí Paríža v barakoch, nechali ich tam na pokoji. Všetko zlé sa začalo za vojny a po nej.
„Pred vojnou sme mohli slobodne kočovať, aj po nej ešte niekoľko rokov. Teraz nie. Vláda to zakázala.“
za vojny ste ušli z viacerých táborov. Ako to bolo?
Čo mám povedať... Boli to blázni. Môžem povedať iba to, že bola by to správa o nenormálnosti, o barbarstve. Malé deti zabíjali tak, že ich hádzali o stenu, do pece. To museli byť úplne nenormálni ľudia. Celá moja rodina bola v táboroch, rodičia aj súrodenci. Všetci okrem mňa zomreli, ja som ušiel. Moja mladšia sestra mala osemnásť mesiacov, zomreli aj pre nedostatok jedla a pre zimu.
prečo vás nacisti väznili v táboroch? Preto, že ste nomádi?
Môj otec bol živnostník, platil dane, bol to vážený majiteľ cirkusu – nás nebrali ako Rómov. To bola francúzska vláda, ktorá nám tie zlé veci spravila, nie nacisti. Zatvárali všetkých, ktorí nemali bydlisko a trvalú prácu. Všetkých, ktorí žili v karavanoch. Naša vláda to robila, nie Nemci. Uväznila nás francúzska polícia, a strážili nás naši, nie Nemci.
poznali ste osobne francúzskych kolaborantov s nacistami?
Poznal som ich všetkých po mene! Označovali nás bez toho, aby na nás niečo mali. Stačilo im ukázať prstom. Bolo to hrozné, ľudia udávali jeden druhého.
robili to, aby sa dostali k majetkom?
A pre čo iné? Ak niekoho označili, dostali prémiu. Označili aj vlastné matky, otcov, len aby dostali peniaze. Asi pred pätnástimi rokmi som o tom napísal knihu spomienok Nomádom vstup zakázaný. Preto potom prišli ku mne policajti, aby mi robili zle. Súčasná francúzska polícia robí to isté, čo robila za Pétaina za vojny Republika Vichy. Napísal som to do knihy, čo dnešných policajtov nahnevalo. Volali môjmu kolegovi z Asociácie, že ich napádam. Ja ale nikoho nenapádam, iba hovorím pravdu. Bez toho, aby som napísal konkrétne mená. Aj tak je väčšina z nich už mŕtva.
ako je to s vašou dierou v hlave?
Pozrite sa, dám si dole klobúk, ukážem vám to miesto. Stále ho vidno. Bol som v disciplinárnom tábore v Egerheime. Odtiaľ som ušiel. Chytili ma. Opäť som sa pokúsil o útek, potom ma dali do tábora so zvýšenou ostrahou, boli to nútené práce. Stavali sme bunkre, ťažká práca to bola. Okolo išiel strážnik, stavali sme protilietadlové kryty. Prešiel okolo a kričal vždy: „Schnell!“ Ja na to vždy: „Taguele!“ To znamená drž hubu. Nerozumel mi. Jedného dňa tam prišiel tlmočník, poznal som ho, a ten mu to preložil, neskôr sa mi za to ospravedlnil. Nemec ma sotil do steny, zlomil mi nos. Keď som spadol, krompáčom mi zaťal do hlavy, do temena. Stratil som vedomie.
kto vám pomohol?
Jeden námorník. Z Alsaska. Nemci si mysleli, že som mŕtvy, ale on ma zaniesol do tábora. Doteraz to miesto na temene hlavy nemám celkom zrastené. Uložili ma na lôžko, kliešťami mi vybrali z lebky úlomky kostí a drôtom mi to zošili. Bez liekov, iba vodou mi to umyli. Hrozne to potom bolelo. Ale musel som ďalej robiť krompáčom. Bolí ma to dodnes. Najmä plecia. Hlavu mám tvrdú, tá už je v poriadku. (Smiech.)
cítite nenávisť voči tým, čo vám to urobili?
K Nemcom? Nie, už nie. Bol som nedávno na konferencii s mladými Nemcami, sú strašne fajn.
čo ste robili po vojne?
Už sme nič nemali, robil som na poliach. Zelenina, drevo. Postaviť nanovo cirkus vyžadovalo peniaze. Ten pôvodný cirkus nám rozkradli po tom, ako nás dali do táborov. Všetko nám rozpredali. Otec ho chcel po vojne oživiť, ale už sa to nedalo, bolo všetko zničené. Spytovali sme sa známych, čo sa stalo, ale nikto to nevedel povedať. Alebo nechcel. Otec potom odišiel z Francúzska do Belgicka, kde mal bratov a sestry. Kúpili mu tam karavan a koňa. Aj vyhral v lotérii.
ako ste žili neskôr?
Vrátil som sa. Precestovali sme pobrežie celého Francúzska. Z peňazí, ktoré som zarobil na poli, som si našetril a kúpil kone.
koľko?
Mal som ich viac ako sto, z toho desať ťažných. Niektoré boli na pláži, vozili turistov, z nich som mal príjem. V lete, v zime nie. Musel som za to platiť úradom. Kedysi to bolo desať frankov, moja manéž mala osem metrov – teda osemdesiat frankov. Za všetko som musel platiť. Ale prečo nie, zarábal som.
nikdy vám nenapadlo usadiť sa na jednom mieste?
Nie. Miesto treba meniť.
čím je to? Máte nomádske gény?
Treba sa pohybovať, aby ste mali klientov. Vy musíte chodiť za nimi, nie oni za vami.
netúžili ste nikdy bývať v peknom dome, povedzme v centre Paríža?
Veru nie. Nie je to náš zvyk. Mnohí, čo dodnes kočujú, majú domy, ale žijú v karavanoch.
„Sám nemám veľa, ale keď vidím chudobu, nemôžem sa na to pozerať. Nemôžem ľudí vidieť v biede. “
a načo majú potom tie domy?
Aby mali niekde trvalý pobyt, robia to pre úrady a aby mali doklady.
kedy bolo najlepšie obdobie vášho života?
Keď som bol maličký, od dvoch do pätnástich rokov. Nebola vojna, mal som súrodencov, sám som si vybral svoje povolanie. Klaun, trumpetista, akrobat.
bratstvo, rovnosť, sloboda. Čo pre vás znamenajú heslá franúzskej revolúcie?
Slobodu nám už zrušili, rovnosť nikdy nebola. A bratstvo? Možno ešte jeho čas príde.
sledujete televízne správy?
Správy nie. Sledujem komické vysielanie Gignoles. Sú to bábky, paródia politikov. To ma baví.
poznáte meno Marine Le Pen?
Ja som poznal jej otca Jean Marie Le Pena. Druhý Hitler. A jeho dcéra je ešte oveľa horšia.
pôjdete o dva mesiace voliť prezidenta?
Áno. Narodil som sa ako ľavičiar, budem voliť ľavicu. François Hollande nemá charakter, ten ma sklamal. Vodí ľudí za nos.
čo by znamenalo víťazstvo Marine Le Pen?
Nemôže vyhrať, to by bola hrôza pre celé Francúzsko. Aj Trump je tragédia pre celý svet, ale on neostane dlho prezidentom.
obávate sa o budúcnosť sveta?
Akoby nie! Vo Francúzsku je už takmer občianska vojna. A k tomu ešte tu je tá Severná Kórea...
zdá sa, že o dianí vo svete veľa viete.
Veľa som videl, viem, ako to chodí. V roku 1939 to bolo veľmi podobné.
aj vo Francúzsku je teraz veľa utečencov. Sú aj tam, kde žijete?
Nemám s nimi skúsenosť. Ale prišli do lesa blízko mňa Cigáni z Rumunska, pomáham im. Je ich viac, prišli z Balkánu. Sú to chudáci. Polícia im búra ich chatrče a oni si ich vždy stavajú nanovo.
prečo podľa vás štát a ľudia robia zle nomádom? Čo im na nich tak prekáža?
Vždy sa na nás pozerali zle. Trvá to viac ako tristo rokov. Nemajú nás za nič. Keby bola vojna, sme pritom v prvej línii a bojujeme za republiku. Tam by sme boli Francúzi, inak nie.
aká je vaša identita? Ste v prvom rade Francúz, Róm, nomád?
Som aký som. (Smiech.) Som Francúz. Narodil som sa 25 kilometrov od Paríža, tak ako moja mama. Otec mi raz povedal: je to hrozné, obaja sme Francúzi a ty ma teraz v pracovnom tábore strážiš.
čo je s vašimi koníkmi, keď ste teraz prišli na dva dni na Slovensko?
Starajú sa o ne kamaráti.
Boris Németh
každý deň ešte pracujete?
Ako to myslíte?
či pracujete s koníkmi.
Nie, tie beriem len na významné udalosti, ako sú svadba alebo narodeniny. Alebo na nich jazdia postihnutí, zadarmo.
ako ste sa zoznámili s režisérom Robertom Kirchhoffom?
Bol som s vnučkou na spomienke v koncentráku Auschwitz-Birkenau, tam sa mi prihovoril.
ako vyzerá váš bežný deň?
Veľa chodím, som pri koňoch, nikdy nesedím. Chodím, pozerám.
vo filme je scéna, že vás nedávno napadli policajti. Čo sa stalo?
Vadilo im to, čo som napísal v knihe. O kolaborantoch z čias nacizmu, z čias Republiky Vichy. Preto ma napadli, prišli ku mne domov.
na sťažnosti, ktoré ste pre to poslali prezidentovi polície, vám už niekto odpovedal?
Ešte nie. Čakám.
máte údajne vyznamenanie od prezidenta Mitteranda.
Mám tri vyznamenania od republiky za to, že som bol v odboji, že ma za vojny deportovali a internovali. Jedno od Fréderiqua Mitteranda, jeho synovca a ministra. Ani už neviem, za čo mi ho dali. Medaily nenosím, mám ich odložené v krabici doma. Ešte v Štrasburgu mi vraj dajú jedno vyznamenanie, často tam chodím. Aj do Bruselu. A mal by som dostať aj medailu Čestnej légie. Dám ju do krabice k tým ostatným.
z čoho žijete?
Deti ma nachovajú. Z tristo eur penzie sa nedá vyžiť.
kde sú pochovaní vaši predkovia?
Otec v Louvier, mama je pri mne v St. Germain.
aké miesto na svete máte najradšej?
Všade to mám rád.
čo je v živote dôležité?
Byť šťastný. Každý tak ako chce. Slobodne. Hovorí sa, že peniaze nie sú šťastím, ale ak ich nemáte, tak umierate. Ale mnohí ľudia, ktorí sú bohatí, nie sú šťastní. Keď som v Paríži, mám plné vrecká mincí. Dávam ich žobrákom a deťom. Sám nemám veľa, ale keď vidím chudobu, nemôžem sa na to pozerať. Nemôžem ľudí vidieť v biede. Viem, čo je to bieda.
čo hovoríte na súd s farmárom z juhu Francúzska za to, že pomáhal utečencom?
Nemalo by to tak byť, je to hanba. Nemáme právo pomáhať chudákom? To kde sme? A teraz mi prepáčte, idem si von zapáliť.
raymond gurême
Narodil sa v roku 1925 v nomádskej rodine. Rodina sa držala tradície putovania, až kým neboli nomádi v rokoch 1940 až 1946 vo Francúzsku internovaní. Niekoľko mesiacov žila rodina bez stravy, bez hygieny a v zime. Podarilo sa mu ujsť a počas druhej svetovej vojny vstúpiť do odboja. Dnes žije tento potomok nomádov z rodiny pätnástich detí vo francúzskej obci Essonne, v blízkosti tábora, v ktorom bol držaný.