áte za sebou desiatky workshopov s osobnosťami od práva cez ekonomiku až po životné prostredie. Z osemdesiatich študentov ste sa snažili vychovať lídrov a aktívnych ľudí. Zistili ste za ten čas, čo si dvadsiatnici predstavujú pod pojmom líderstvo?
Juraj Hipš: Nie je to pre nich práve úctyhodný pojem, sčasti dokonca evokuje nadávku. Málokedy sa stane, že sa niekto z nich sám označí za lídra, dokonca to ani neberú ako pochvalu. Mnohí z nich pritom robia vo svojom regióne výnimočné veci a už dávno sú lídrami. Je to asi spôsobené aj politikou, veď najčastejšie to slovo počujeme v spojení „líder opozície“. Snažíme sa preto na slovo líder nabaliť aj iné hodnoty – líder je každý, kto dokáže iných inšpirovať. Zároveň by som však nemal problém s tým, že by som raz videl niekoho z týchto študentov aj na premiérskej stoličke.
pojem lídra je v protiklade k pojmu vodcu. Aj v súvislosti so slovenskou mentalitou stojí za to chápať rozdiely medzi týmito pojmami. Ako ich vnímate vy?
Juraj Hipš: Snažím sa používať čo najmenej anglických slov a nemám rád slovo líder, ale slovo vodca sa dnes spája už s niekým naozaj úplne iným. Znelo by to hrozne, keby som povedal, že chceme inšpirovať vodcov. Rád definujem lídra slovami čínskeho mudrca Lao-c‘ „Najlepší vládca je ten, o ktorom krajina nevie.“ Líder pre mňa nie je ten, kto je stredobodom pozornosti a koho iní adorujú. Sokratov inštitút chce vychovať lídrov, ktorí zapália ostatných aj z úzadia. Egomaniakov máme na Slovensku dosť.
s definíciou tohto slova súvisí aj definícia ľudí okolo neho. Sú to nasledovníci alebo prívrženci?
Juraj Hipš: Dnes sú to followeri. (Smiech.) Dobrý líder musí mať nevyhnutne okolo seba ľudí, ktorí sa na jeho vízii budú spolupodieľať. Akýkoľvek líder na akejkoľvek úrovni je absolútne o ničom, ak je sám. Posledné dva roky na Sokratovom inštitúte silne zdôrazňujeme prácu v tímoch.
čiže líder sa rodí v tímovej práci a nemôže fungovať osamotene?
Peter Bednár: Ťažko povedať. Ak to preženiem, podľa mňa môže byť líder aj introvertný filatelista. Pokiaľ má jeho pôsobenie presah vo verejnom priestore, tak je dôležité, aby sa vedel v zlomovom okamihu aktivovať a komunitu podržať ako líder. Nemyslím si, že musí byť kontinuálne aktívny a mať okolo seba stále apoštolov. Môže to byť aj spiaci agent, ktorého okolie rešpektuje.
Juraj Hipš: A ešte toto: ľudia majú neraz pocit, že líderstvo musí byť vložené do dieťaťa pri narodení. To je obrovský mýtus, lídrom sa človek stáva. Aby však človek začal niečo robiť, potrebuje impulz. Veľa impulzov vzniká vtedy, keď človeka niečo poriadne napáli. Vtedy sa aktivizuje a je dobré, ak má zvládnuté isté schopnosti, ak má kontakty a sieť ľudí, s ktorými môže čosi rozbehnúť.
ako sa dajú líderské schopnosti naučiť? Dnes nájdeme v kníhkupectvách množstvo motivačných bestsellerov o tom, ako sa stať dobrý šéfom. Lenže – funguje to?
Juraj Hipš: Ani jednu takúto knihu pre študentov nemáme. Nie je ani povinná, ani odporúčaná, vlastne sa im vyhýbame. To sú iba rýchlokuchárky. Je úplne jedno, koľko hodín denne človek počúva motivačných spíkrov. Ja vidím to, ako kto svoju víziu dokáže preniesť do reálneho života. Ako záverečnú prácu musia študenti robiť verejnoprospešný mikroprojekt. Práve tam zistia, aké ťažké je pretaviť vzletné idey do reálneho života. Máme na Slovensku tisícky ľudí, ktorí vedia sformulovať krásne myšlienky a napísať ich ako fejsbúkový status. Získajú stovky lajkov a tým sa to končí. Cením si, naopak, konkrétnu prácu našich študentov, napríklad úsilie založiť ovocný sad a starať sa o krajinu.
Peter Bednár: Isté líderské schopnosti sa dajú vštepiť. Keď som sa na študentov pozeral na začiatku roka a na konci v stane na Pohode, kde rozprávali o svojich projektoch, bolo to ako „nebe a dudy“. Pochybujem, že im Juraj Hipš nadiktoval líderstvo. No dokázali prevziať zodpovednosť nad projektom, o ktorom na začiatku pochybovali. Na Pohode ho však prezentovali šarmantným a humorným spôsobom.
čiže veľký problém pri vytváraní lídrov z mladých ľudí je aj v tom, že svoje aktivity nedotiahnu do konca a ostáva to pri sledovaní TedX a písaní fejsbúkových statusov? Chýba im pracovitosť?
Juraj Hipš: Na prijímacích pohovoroch vieme rýchlo zistiť, či je človek aj ochotný pracovať, vyjsť zo svojej komfortnej zóny a robiť niečo navyše. Ak vysokoškolák povie, že iba študuje a nerobí nič naviac, šanca na prijatie nie je veľká. Medzi mladými ľuďmi je dnes pre mňa nepochopiteľná móda prokrastinácie. Študenti nám dokážu sofistikovane vysvetliť, ako vedia byť aktívni a zároveň prokrastinovať. U mňa sa tento pojem rovná lenivosti, len to lepšie znie.
Peter Bednár: A okrem pracovitosti a schopností je to takisto o učení sa hodnotám. Tie sa pre mňa na Zaježovej začínajú triviálnou vecou – keď vchádzam dovnútra, vyzujem sa. Víkendové workshopy na Sokratovom inštitúte nie sú len o tom, že tri dni počúvam o ideách, ale aj o tom, ako sa starám o seba, o iných a či dokážem tolerantne diskutovať.
skutočný charakter človeka sa často ukáže vtedy, keď dostane vysokú funkciu alebo zodpovednosť za iných. Súhlasíte?
Juraj Hipš: Politici často hovoria o tom, že nie sú skorumpovateľní, lebo si už zarobili peniaze a nepotrebujú ďalšie. No práve moc je oveľa väčším pokušením než peniaze. Je nesmierne ťažké udržať si na výslní zdravú predstavu o realite. Preto je dobré mať okolo seba blízkych ľudí, ktorí vás dokážu dať rýchlo do poriadku. Je šťastím mať manželku a deti, ktoré vám rýchlo vysvetlia, čo je realita. Moje adolescentné deti mi napríklad pravidelne hovoria, ako ma vnímajú. Znova sa dostávame k tomu, že líder potrebuje mať okolo seba ľudí, ktorí sa mu neboja hovoriť pravdu a on je ochotný učiť sa od nich.
máme takých lídrov na Slovensku? Nielen v politike, ale aj vo verejnej sfére? Alebo skôr hovoríme o kríze líderstva?
Peter Bednár: Po prvé, kráľa robí dvor. Aj keď budeme mať stovky géniov a komunita nebude akceptovať ich autoritu, nebudú fungovať. Na slovenských fejsbúkoch je jedinou autoritou azda len Milan Lasica. Pri rozmýšľaní nad absenciou lídrov sa treba pozrieť aj na dopyt. Po druhé, nemáme ani intelektuálnu tradíciu. U nás sa nededia knižnice, ale majetky. Nemali sme mestskú inteligenciu ani pred 150 rokmi, nemali sme históriu záujmu o verejný priestor. Kríza líderstva ma teda neprekvapuje, preto sa radšej zameriavam na Sokratov inštitút a výchovu nových lídrov.
Juraj Hipš: Podľa mňa spočíva kríza našich elít aj v tom, že ak človek počúva ako niektorí diskutujú, tak sa nesmierne hanbí. Sú arogantní a často nemajú úctu voči oponentovi. Aj Sokrates viedol svojich žiakov k tomu, aby kládli otázky, spochybňovali múdrych sofistov, no takisto chcel, aby to robili slušne.
no Sokrates vedel byť aj dosť ironický.
Juraj Hipš: Ale živil v sebe túžbu pátrať po pravde. Keď si dnes pozerám diskusie či už v televízii, alebo na fejsbúku, nejde v nich o hľadanie pravdy, ale o porážku súpera. Líder má byť príkladom a ak diskutuje tak, že zosmiešňuje oponenta a nemá k nemu úctu, chápem to ako jeho zlyhanie.
čo je vo vzdelávaní mladých ľudí k líderstvu kľúčové? Prišli ste počas štyroch rokov práce s dvadsiatnikmi na to, čo im najviac chýba?
Juraj Hipš: Najviac pracujeme na tom, aby študenti vedeli klásť otázky. Vidím, že s tým majú problém. Väčšina študentov si zvykla iba počúvať. Prejsť do druhého módu, vedieť sa pýtať a spochybňovať, to je trochu problém. Asi nie je správne, že ich to učíme až v dvadsiatke, ale doteraz ich to v škole nenaučil nik.
formulovať otázky nie je ľahké, vyžaduje si to už aj isté skúsenosti a vedomosti. Práve dvadsiatnici majú možnosť naučiť sa klásť inteligentné otázky. Môžeme to očakávať od sedemnásťročných?
Juraj Hipš: Problém nie je vo veku. Zažil som dvoch šestnásťročných študentov z prírodného osemročného gymnázia, ktorí sú od piatej triedy vedení k tomu, aby sa pýtali. Videl som, že to ide. V ich otázkach bolo cítiť vášeň po poznaní. Každý mladý človek má v sebe túžbu pýtať sa. Neustále otázky však autority znervózňujú a v našich školách často nie sú učitelia ochotní pripustiť, že niečo nevedia. Preto sa musím znova obrátiť na Sokrata. Veta „Viem, že nič neviem“ je nevyhnutná štartovacia pozícia pre dobrého lídra. Na poslednom workshope sme diskutovali s vedúcou Centra právnej pomoci Evou Kovačechovou a so sudcom Špecializovaného súdu Jánom Hrubalom a študenti sa skvelo pýtali. Keď Jano Hrubala povedal „To je skvelá otázka,“ bol to pre mňa balzam na dušu.
Peter Bednár: Jedinečnosť Sokratovho inštitútu je ešte jedna – regionálnosť. Niekedy mám dojem, že ak hovoríme o lídroch, tak sú väčšinou v Bratislave. A keď majú problém, spravia cestovné výjazdy a strávia v regióne pol dňa. Autority však musia byť lokálne. To pritom nemusí byť iba intelektuál, ale človek, ktorý pestuje staré odrody jabĺk alebo chodí čistiť les. Taká autorita má hodnoty a potenciál v krízovej situácii sa zaktivizovať.
Juraj Hipš: Najviac ma teší, keď mi študent napíše – zamestnal som sa v Bardejove alebo zostávam žiť v Prešove. Teraz máme študenta, ktorý odišiel z veľkej korporácie v Londýne a vrátil sa na východné Slovensko. To si zaslúži obrovský obdiv.
to je v istom zmysle až misionárska činnosť. Dostávajú však takíto ľudia uznanie, ktoré by povzbudilo aj iných?
Peter Bednár: Nielenže o nich nikto nevie, často nevedia ani oni o sebe navzájom. Máme dlhú tradíciu Matejov Hrebendov, ktorí z krošne rozdávajú knižky, umrú a zostane po nich iba legenda. Je tu veľa dobrých vecí, ktoré nie sú zosieťované, a preto nedokážu vytvoriť magnetické pole, ktoré by priťahovalo ostatných. Preto je skvelé, že sa to podarilo vytvoriť napríklad kníhkupectvu Artforum v Banskej Bystrici. Aj sociálne siete budú čoraz silnejšie a geografická roztrieštenosť hrá čím ďalej, tým menšiu úlohu. Čiže aj ľudia mimo Bratislavy dokážu mať hlas, ktorý rezonuje.
kombinácia mladého človeka, ktorý je autoritou v regióne a zároveň je aj rozumným lídrom, je zrejme ideálnym spôsobom, ako zastaviť protidemokratické nálady medzi mladými ľuďmi.
Juraj Hipš: To, čo zvráti mladých ľudí od volenia Kotlebu, určite nie je hodina dejepisu navyše ani exkurzie do Osvienčimu. No študent, ktorý sa naučil klásť správne otázky, nepochybne dokáže prekuknúť extrémistu. Už pri tretej otázke by ich zahnal tak do kúta, že by bolo každému jasné, že neponúkajú reálne riešenia.
