to, čo vás preslávilo, sú vaše skúsenosti s amazonským domorodým kmeňom pirahã a jeho jazykom. Čím je ten jazyk zvláštny?
Môj výskum sa začal asi pred tridsiatimi rokmi. Jazyk tohto kmeňa je nezvyčajný hneď z niekoľkých dôvodov: Používajú odlišnú gramatiku, príliš komplikované slová, no zato veľmi jednoduché vety, nemajú výrazy pre čísla, nemajú slová pre farby, nedokážu vyjadriť minulý či budúci čas. Rozumejú síce tomu, čo bolo a čo bude, ale nehovoria o tom. Občas povedia „nie teraz“ alebo „inokedy“, ale to, či ide o minulosť alebo budúcnosť, vyplýva z kontextu.
ak vo svojom jazyku nevedia vyjadriť vzdialenú budúcnosť, dokážu mať strach zo smrti?
Nie. Neveria v nijaký posmrtný život, a preto sa ani neboja smrti. Samozrejme, chránia si svoj život, ale neobávajú sa oň. A keď niekto z rodiny zomrie, iba ho jednoducho odnesú do lesa a ostatným povedia, že zomrel.
ako vás tam volajú?
Volajú ma Paouisa, čo znamená starec alebo otec, ktorý zomrel. Dali mi to meno preto, lebo som im pripadal starý, a to už pred mnohými rokmi, keď som tam prišiel prvýkrát. (Smiech.)
s Noamom Chomskym vediete spor o jeho univerzálnej gramatike. Podľa nej máme všetci vopred dané určité genetické nastavenie učiť sa pravidlám, ako používať jazyk. Vy tvrdíte, že to tak nie je a ako príklad uvádzate pirahãov. Ak sa však vedia naučiť cudzí jazyk, potom to neprotirečí Chomskemu, nie?
Povedal by som skôr, že sa cudzí jazyk len tak ľahko nenaučia. Jeden môj nemecký kolega to u nich sledoval a zistil, že sa poniektorí dokázali ako-tak niečo naučiť po portugalsky, ale problém im robila rekurzia. A práve o nej Chomsky tvrdí, že je spoločným elementom všetkých jazykov, čo ja odmietam.
čo je to tá rekurzia?
Rekurzia je proces, ktorý vidieť často v počítačových vedách, v matematike, v jazykoch – je to schopnosť opakovať nejaké gramatické pravidlo tak, že sa nám vety nabaľujú jedna na druhú. Vizuálnou rekurziou je napríklad to, keď sa dívame na zrkadlo, v ktorom vidíme iné zrkadlo a tak to s nimi ide až donekonečna. Ak povieme za sebou vety „John videl Billa“ a „Človek, ktorého má rád“, vieme spojiť tieto sprvu oddelené vety dohromady: „John videl Billa, človeka, ktorého má rád.“ No a toto sa v jazyku kmeňa pirahã vôbec nedá uplatniť.
ale povedali ste predsa, že čiastočne sa cudzím jazykom naučiť dokážu, takže zrejme dokážu pochopiť aj význam rekurzie.
Áno, niektorí sa naučia niečo z portugalčiny. Ale ak im hovoríte portugalsky aj s rekurziou, s rozvitými vetami, ktoré v sebe obsahujú aj ďalšie vety, je pre nich veľmi náročné pochopiť, čo im vlastne hovoríte. Jednoducho, pirahãovia majú jazyk, ktorý sa na rekurzívnom procese nezakladá. Ale to neznamená, žeby tí ľudia boli hlúpi. Majú rovnaké kognitívne schopnosti ako my, neprejavuje sa u nich nijaká mentálna porucha či zaostalosť.
a ak by sme im vzali nejaké dieťa a vychovali ho v inej kultúre?
Tak sa naučí tamojší jazyk, bude vedieť počítať, hovoriť o farbách, dokáže formulovať vety rekurzívne. Naozaj tu nejde o mentálny problém či poškodenie mozgových centier, je to čisto otázka ich špecifického jazyka.
máte na to nejaké vysvetlenie?
Mám. Práve pripravujem novú knihu o evolúcii ľudského jazyka, v ktorej bude reč aj o tom, že jazyk pravdepodobne používal pred 1,9 milióna rokov už homo erectus a podľa všetkého nešlo o rekurzívny jazyk. Bol azda aj omnoho jednoduchší, než je jazyk dnešných pirahãov, ktorý už obsahuje veľmi komplikované a dlhé slová. Podľa mňa sa teda súčasné podoby jazykov vyvinuli vďaka kultúre ako nástroje na informovanie a komunikáciu a slová vznikli ako skratky pre určité situácie.
aké ťažké bolo naučiť sa jazyk tohto kmeňa?
Bolo to to najťažšie, čo som sa v živote učil.
čo bolo prvé, čím ste začali?
Začal som s tým, že som vzal do rúk akúsi paličku a povedal som im „palička“. A pirahãovia na to povedali „íh“. Tak som usúdil, že palička sa povie íh. Ale veta „Palička spadla na zem“ je už pre nich veľmi dlhý príbeh, ktorý zakaždým vyjadria inak. Spoznávať tú kultúru je dlhý proces, pretože pre mnohé pojmy nemajú výrazy. Ale musím povedať, že sú to veľmi trpezliví učitelia.
v článku pre New Yorker novinár opisoval príhodu, ako sa snažil pirahãovi posunkami naznačiť, že ho otravujú komáre. Ten však nedokázal pochopiť, prečo ústami bzučí a rukou lieta hore-dole.
Áno, pirahã sa ma najprv spýtal: Prečo sám seba bije? A potom: Na jeho ruke pristálo lietadlo? To je opäť kultúrna odlišnosť – nechápu náš opis komára, jemu to skôr pripomínalo lietadlo.
lingvistika zažila svoj zlatý vek v ére ľudí, akými boli Lucien Lévy-Bruhl alebo Claude Lévi-Strauss. Je dnes v Amerike stále populárnou disciplínou?
Myslím si, že áno, hoci dnešná lingvistika je zložitejšia. Zlatá éra, ktorú spomínate, skúmala jazyk ako súčasť kultúry, zaujímal ju najmä folklór. Dnes sa snažíme skúmať množstvo čiastkových javov, ktoré sú izolované od kultúrneho kontextu. Skúmanie jazyka však nie je len o vypĺňaní formulárov, v ktorých sa odborníci obyvateľov pýtajú: je to gramaticky správne? Jedna veta môže byť správna aj nesprávna v závislosti od situácie. Bez poznania kultúry sa nedá správne porozumieť ani jazyku.
vaše lingvistické štúdiá ste začali pri prekladaní Biblie, a to práve do jazyka pirahã.
Áno, pokúšal som sa o to. Neúspešne. (Smiech.)
čo znamená prekladať biblický text pre kmeň, ktorý nemá nijakú mytológiu?
Nedá sa to, je to nemožné. Pri prekladaní Biblie sa predpokladalo, že každý je schopný prijať evanjelium vo svojom jazyku. Aj ja som tomu veril. Lenže pirahãovia napríklad nemajú púšte, v živote nevideli ovcu, nemajú poňatie o tom, čo znamená hriech, slovo vykupiteľ im nič nehovorí. Navyše, gramatika biblických príbehov je pre nich náročná, lebo obsahuje viac vrstiev výpovedí. To je tá rekurzia. Časom som pochopil, že niet cesty, ako im preložiť čokoľvek z tých príbehov. Vezmite si, že už len veta typu „Požičal som si 1 000 dolárov od mojej mamy a otca, aby som si mohol zaplatiť štúdium,“ je nepreložiteľná do jazyka pirahã.
prečo?
Lebo je tam veľa vecí, pre ktoré nemajú pojmy: číslo tisíc, peniaze, rozlišovanie medzi mamou a otcom. Nič z toho im nedáva zmysel, pretože vo svojej kultúre pre to nemajú miesto. Rovnako ani pre nejaké náboženstvo. Dá sa to asi len zničením ich vlastnej kultúry a jej nahradením inou kultúrou, ale to už je kolonializmus alebo nejaký druh imperializmu. A to teda nie je môj prístup. Napríklad moja exmanželka stále žije medzi týmito ľuďmi a snaží sa ich konvertovať. Asi sa jej to nepodarí, ale má ich veľmi rada a aj oni ju.
vyjadrujú pirahãovia nejako svoje emócie? Rozumejú, čo znamená obetovať sa za niekoho?
Isteže, vedia, čo sú to emócie aj čo je obeta. Keď vidia svoje dieťa v nebezpečenstve, urobia všetko preto, aby ho zachránili a sú ochotní položiť zaňho aj vlastný život. Ale keďže nemajú nijaký pojem posmrtného života, tak nechápu obetu alebo dobré skutky ako niečo, za čo dostanú odmenu v podobe raja. A pokiaľ ide o emócie, veľa sa smejú, skutočne veľa. Sú to šťastní ľudia. Samozrejme, vedia aj plakať, keď niekto zomrie, napríklad ich priateľ alebo dokonca aj ich obľúbený pes. Vedia sa však aj báť, vedia prosiť iného o pomoc. Skrátka, majú celý ten diapazón emócií, aký máme aj my.
vyskytol sa medzi nimi niekedy prípad samovraždy?
Nie. V iných okolitých kmeňoch áno, ale medzi pirahã nikdy. Takému činu nerozumejú. Raz som im hovoril o mojej nevlastnej matke, ktorá spáchala samovraždu a všetci sa začali smiať a pýtať: „Naozaj zabila sama seba?“ Nedávalo im to nijaký zmysel.
hovorili ste, že pod hriechom si nevedia nič konkrétne predstaviť. Dokážu vôbec prejaviť ľútosť alebo potrestať niekoho za nejaké zlo?
Ak niečo mám a niekto z nich mi to vezme, uvedomia si to a povedia, že je im to ľúto, že mi to vzali. Ale to neznamená, že mi to vrátia. Samozrejme, chápu, že sú veci, ktoré sú dobré a zlé, ale nie je to právne pochopenie, ktoré sa končí trestom za prečin. Nik z nich nie je vodcom ostatných a ich spôsob života ich núti byť zodpovednými sami za seba. Občasné excesy si vzájomne tolerujú, pretože vedia, že sa potrebujú. Ak sa budeš ku mne zle správať ty dnes, nemôžeš sa spoľahnúť, že sa ja budem k tebe dobre správať zajtra.
daniel Everett
Narodil sa v roku 1951. Je americký lingvista a kultúrny antropológ. V roku 1977 odišiel ako prekladateľ Biblie do Brazílie, aby sa naučil jazyk tamojšieho kmeňa pirahã. Stal sa však z neho ateista, zároveň je považovaný za jedného z mála znalcov tohto komplikovaného jazyka. Na Slovensko prišiel na pozvanie Sokratovho inštitútu.
