Obrázky mozgu vždy presvedčia

si odborníčka na kognitívnu neurovedu, no začínala si štúdiom psychológie. Čo ťa k tomu priviedlo?

Pochádzam z rodiny, kde sú všetci buď programátori, fyzici alebo matematici. Takže som so svojou humanitnou orientáciou tak trochu čierna ovca. Na strednej škole sme v rámci programu International Baccalaureate mali aj psychológiu. Fascinovalo ma, že ľudskú povahu alebo myseľ možno skúmať experimentálne.

takže tvoj záujem sa hneď od začiatku týkal experimentálnej psychológie?

Áno, pretože na IB sa neučili iba poznatky, ale aj to, ako sa k nim dospelo, rozoberali sme klasické psychologické štúdie. Povedala som si, že presne toto chcem raz robiť.

tvoja prvá predstava bola aká? Že sa tým dá v budúcnosti živiť?

Kdeže, spočiatku som vôbec neuvažovala nad tým, či sa takým odborom dá alebo nedá uživiť. Jednoducho, prišlo mi to zaujímavé. Po vysokej škole som išla na doktorandské štúdium na Ústav experimentálnej psychológie na SAV a po necelom roku som odišla na magisterský program kognitívnej neurovedy v Holandsku. Tam mi vedúci programu ponúkol možnosť robiť u nich aj doktorandský výskum, no kvôli rodine som sa vrátila a pracujem paralelne tam aj tu.

ako sa kognitívna neuroveda líši od experimentálnej psychológie?

Kognitívna neuroveda je priesečníkom rôznych disciplín, z ktorých jednou je aj psychológia. Kladú si veľmi podobné otázky, ale neurovedu zaujíma najmä tá biologická rovina – ako sa daný jav odohráva v mozgu.

v čase, keď si študovala v Holandsku, sa kognitívnym vedám na Slovensku venoval nanajvýš tak Ján Rybár a pár ľudí okolo neho.

Presne tak, ale práve ich celouniverzitné prednášky boli pre mňa veľmi inšpirujúce. Je pravda, že sa tu vtedy kládol dôraz najmä na umelú inteligenciu. Tá je z pohľadu psychológa trochu teoretickejšia, a ja som chcela robiť experimenty s ľuďmi. Napríklad počas diplomovej práce na psychológii som robila výskum o prerieknutiach a o tom, čo sa z nich dá zistiť o produkcii reči.

to znie tak freudovsky, hoci Freud a experimentálna psychológia asi nie sú celkom „kamaráti“.

S freudovcami sa... tolerujeme. (Smiech.) V skutočnosti k prerieknutiam dochádza pomerne často a len málo z nich je freudovsky „pikantných“. Väčšinou bývajú celkom nudné. No keď ich zozbierame veľa, môžeme v nich nájsť rôzne pravidelnosti. Na nich sa dá sledovať, čo sa deje v našej mysli ešte skôr, než vyslovíme slová a vety. Na poruchách nejakého procesu sa dokážeme veľa dozvedieť o tom, ako ten proces funguje.

a toto si robila v rámci diplomovej práce?

Áno, a potom som napísala jednému profesorovi z Inštitútu Maxa Plancka v Holandsku, s ktorého výskumom som pracovala, že sa v niektorých tvrdeniach mýli, lebo prinajmenšom v slovenčine by niektoré jeho príklady nefungovali. Odpísal mi, aby som teda prišla študovať do Holandska. Dostala som štipendium od holandskej vlády a strávila som tam dva roky na „research master“, teda magisterskom štúdiu, kde sa celý druhý rok robí výskum.

predpokladám, že v Holandsku sa kognitívna veda robí na inej úrovni než tu. Dá sa to u nás vôbec robiť seriózne?

Dá, ale treba mať vysokú frustračnú toleranciu. (Smiech.) Je to najmä finančný problém. Metódy, s ktorými sa v tomto výskume pracuje, sú dosť drahé, aj ich údržba veľa stojí. Ja napríklad pracujem najmä s magnetickou rezonanciou (MRI). Na Slovensku také zariadenia máme, ale v nemocniciach, kde na vyšetrenie čakajú pacienti. Nepripadá do úvahy, aby sme na tom chceli robiť ešte aj výskum na ich úkor. Vždy sa dá spolupracovať so zahraničím, ale to je zas dosť komplikované, a tak je jednoduchšie tam rovno ostať. Všetky svoje merania som preto robila v Holandsku.

to je teda dôvod, prečo tam stále chodievaš. Tam máš zrejme k dispozícii aj viac dobrovoľníkov, participantov.

Áno, v Nijmegene, mestečku veľkosti Trnavy, je niekoľko výskumných centier. Miestni študenti si dobrovoľníctvom na experimentoch buď zarábajú, alebo za to dostávajú kredity. Špeciálnejšie prípady sa riešia cez inzeráty. Ale celé mesto je už naučené zúčastňovať sa na experimentoch, takže tam máme aj starých ľudí či rodičov s deťmi.