Jozef Karika: Toto je niečo dôležité

dej vášho románu Trhlina sa odohráva uprostred slovenského pohoria Tribeč, kde vraj záhadne mizli ľudia. Šli ste sa tam pozrieť?

Samozrejme, bol som tam asi trikrát, keď som zbieral materiál na knihu. Dokonca tam teraz chodí veľa ľudí, ktorí si román prečítali. Prechádzajú sa tam, robia si videá, organizujú spoločné výlety.

vždy, keď píšete román, máte vo zvyku prejsť si lokality, o ktorých bude v knihe reč?

Nie vždy. Existuje viacero prístupov pri písaní. Môžete si zvoliť plánovací prístup, keď si prejdete tými miestami, alebo spontánny prístup, keď rozvíjate príbeh na základe nejakého prvotného obrazu. Vtedy ešte neviete nič o postavách a situáciách, ale postupne to rozvíjate. Nazval by som to „literárny džez“. Trhlinu som však písal podľa prvého, plánovacieho prístupu.

ale v Trhline je prítomné aj to spontánne písanie, nie?

Určitá miera spontánnosti je prítomná pri každom písaní. Bez nej by bol text nudný, suchopárny a vlastne aj mŕtvy. To sa niekedy autorom stáva: naštudujú si k téme veľa vecí, sú ňou takí nadšení, až uveria, že ich nadšenie sa dá preniesť aj na čitateľa. A práve tam sa to môže celé pokaziť. Čím je kniha pre autora väčšia srdcovka, tým horšie to s ňou môže dopadnúť.

čo vás pri výbere tém priviedlo k hororu a javom vymykajúcim sa normálu?

Gro tém, o ktorých píšem, sú vážne spoločenské témy, napríklad 90. roky v románe Čierna hra. Na jeseň chystám druhú časť, ktorá sa bude volať Čierny rok, a bude sa zaoberať vyvrcholením mečiarizmu v rokoch 1997 až 1998. Kniha bude mať rozsah takmer 800 strán. Aj ostatné moje knihy sa zväčša týkali podobných spoločenských tém. Ostatné veci sú skôr také oddychové, o iracionalite, o rôznych duchovných prúdoch, ale aj o javoch, ktoré sa vymykajú bežným situáciám. Primárne sa však nepovažujem za žánrového autora.

ale iní vás za takého pokladajú.

To je ich problém. Isteže, žánre existujú, ale ja sám vnímam žáner len ako dominantný tón alebo prevládajúcu emóciu diela. Samozrejme, sú aj knihy, ktoré sa riadia vopred danými formulami písania a ich autori vytvárajú v rámci nich rôzne variácie. Tak vznikajú napríklad detektívky. No tento prístup je už podľa mňa prekonaný. A aj rozlišovanie kníh na „komerčné“ a „umelecké“ už veľmi neobstojí.

prečo si to myslíte?

Lebo najsilnejšiu rezonanciu vyvolávajú knihy, ktoré sú syntézou oboch prístupov. Ide o knihy, ktoré sú jednak komerčne príťažlivé, jednak majú aj literárne kvality.

ale sami ste povedali, že píšete tie dlhé texty, a potom „oddychovky“. A tie sú silno žánrové.

Sú pre mňa oddychové v tomto zmysle: Keď som písal sedemstostranový román Na smrť o osudoch slovenských deportovaných Židov, kde sa polovica knihy odohrávala v Auschwitzi, musel som si k tomu prečítať vyše päťdesiat odborných kníh. A potom vás tá téma drví. Preto po takej práci potrebujete „oddych“. Knihy s menším rozsahom sú voľnejšie, ale práve preto v nich môžete rozvinúť aj viac kreativity, môžete viac experimentovať.

no ale to je paradox, nie? To, čo autor pokladá za hodnotnejšie, obsahuje možno menej kreativity, než to, čo je preňho príležitostné?

Aj mňa to prekvapilo. Napríklad aj v súvislosti s Anasoft literou: romány Na smrť, Čierna hra a Strach sa do nominácie nedostali, Trhlina už áno. Predtým vždy prevážili hlasy, že ide o priveľmi žánrové písanie, no je fajn, že vtedy o tých knihách porota aspoň uvažovala.

možno je to preto, že až v Trhline sa vám podarilo skĺbiť tak naštudovanie témy, ako aj spontánne písanie. Chceli ste od začiatku napísať knihu, ktorá vyhovuje aj veľkému množstvu čitateľov, aj kritike sústredenej na takzvanú „vysokú literatúru“?

Pravdu povediac, toto nebol vôbec môj problém, a neriešil som ani Anasoft literu, hoci som porote za zaradenie veľmi vďačný. Nepíšem knihy predsa preto, aby sa nejaká moja kniha dostala do Anasoft litery. A už vôbec neriešim to, či vložiť do knihy niečo, čo by ocenil aj nejaký literárny kritik. To by som sabotoval svoju vlastnú tvorbu.

čiže vás zaujíma len osobné vyjadrenie nejakej vízie či perspektívy, ktorá je vo vás, a komerčný úspech ani prístup literárnej kritiky vás až tak pri písaní nezaujímajú?

Presne tak, vôbec to pre mňa nie je určujúce. Napríklad Brány Meonu vyšli v náklade tisíc kusov. No považujem ich za rovnako úspešné ako knihu V tieni mafie, za ktorú som získal Platinovú knihu za 25-tisíc predaných výtlačkov. Opakujem, písať s vedomím, ako to urobiť, aby to bolo komerčne úspešné a aby sa to aj páčilo kritikom, by bolo sabotážou autora. Pre mňa je zásadné ukázať, či má autor talent a ešte viac než talent je to, či je autorovo písanie autentické a vnútorne vybojované.