Politici by ÚPN najradšej zrušili

skupina koaličných poslancov a nezaradená poslankyňa Martina Šimkovičová predložili novelu zákona o ÚPN, ktorá by mohla zásadne zmeniť jeho status, najmä postavenie predsedu správnej rady ÚPN Ondreja Krajňáka. Ako sa na novelu pozeráš ako šéf právnej kancelárie, ktorá prišla do ÚPN s Krajňákom?

Táto zmena znamená, že ÚPN v podobe, ako ho poznáme teraz, v podstate nebude existovať. Predložená novela výrazne okliešti činnosť ÚPN. Napríklad bude musieť skončiť s organizáciou podujatia Festival slobody, ktorý je veľmi úspešný, stopku dostane aj Múzeum zločinov komunizmu a natáčanie dokumentárnych filmov o období neslobody. Zjednodušene, z ÚPN sa stane inštitúcia, ktorá sa bude hrabať v starých dokumentoch a usporadúvať vedecké konferencie pre úzky okruh odborníkov. Podľa zákona nebude mať umožnené, aby komunikovala tieto témy širokej verejnosti spôsobom, ktorý je dnes aktuálny, zaujímavý a moderný.

tieto závery vyplývajú z tvojej právnej analýzy? 

Áno. Zákon, ktorý vymedzuje aktivity ÚPN pozná výraz „najmä“. Tento výraz by sa novelou odstránil. Dostávame sa k základnému právnemu princípu, že štátne orgány môžu robiť len to, čo im zákon dovoľuje. ÚPN sa doteraz mohol oprieť o slovíčko „najmä“ pri mnohých svojich aktivitách.

je to naozaj iba o slovíčku „najmä?“ Plní si vôbec ÚPN svoje poslanie?

Činnosť ÚPN môžeme chápať v dvoch rovinách. Jednak je tu masa archívnych dokumentov, ktoré je potrebné skúmať, spracovať a odborne sa im venovať. Ďalšia rovina je zameraná smerom k verejnosti, kde by sme mali o období neslobody rozprávať, udržiavať pamäť národa, hovoriť o zločinoch, obetiach a príbehoch. Zákon na tieto aktivity nemyslí. Podľa môjho názoru sa novela snaží obmedziť tú činnosť, ktorá smeruje ku komunikácii dedičstva budúcim generáciám.

čo podľa teba motivovalo poslancov koalície predložiť túto novelu?

ÚPN má ťažkú a nešťastnú úlohu – hovoriť o hriechoch, ktoré sa nestali až tak dávno. Analyzuje obdobie neslobody, ktoré bolo nedávno a kde mnohí protagonisti sú medzi nami. Je prirodzené, že táto činnosť vytvára určité napätia a medzi politikmi sú určite takí, ktorí by ÚPN najradšej zrušili. Potom sú takí, ktorí si uvedomujú, že by im zrušenie ÚPN medzi voličmi neprešlo, a preto sa ho snažia aspoň znefunkčniť. Mnohí by radi spravili hrubú čiaru za obdobím neslobody a ÚPN túto čiaru neustále vymazáva.

jedna z námietok proti ÚPN znie, že pracuje s archívmi ŠtB, kde boli záznamy často manipulované, účelovo vyfabrikované a niekoľkokrát sa preukázalo, že u občanov, ktorí boli v spisoch uvedení ako agenti, išlo len o vyfabrikované spisy. 

Opatrne s takýmto vyjadrením. Záver historikov je taký, že bolo takmer nemožné sfalšovať zväzky a vytvárať fiktívnych agentov. ŠtB nebola škôlkárska organizácia. Bola to profesionálna tajná služba, ktorej sa všetci báli, a ktorá v tom čase patrila medzi špičku. Nábor nového agenta podliehal prísnemu procesu detailnej lustrácie cez agentúrnu sieť. Každý krok musela zvážiť celá skupina ľudí, takže už len rozhodnutie niekoho naverbovať nebolo rozhodnutím jedného pracovníka, ale náročným preverovacím a rozhodovacím procesom. Po tom, ako už bol agent naverbovaný a podpísal záväzok na spoluprácu, sa tieto zväzky pravidelne kontrolovali. Utajiť agenta nebolo vôbec jednoduché a ľudia by pomerne veľa riskovali. 

vylučuješ, že sa fabrikovali spisy v krátkom období po novembri 1989?

Áno, po roku 1989 došlo ku skartácií zväzkov na príkaz generála Lorenca. Počet žalôb na ÚPN viac-menej zodpovedá miestam, kde došlo k masívnej skartácii. Teda na východnom Slovensku bolo skartovaných najviac dokumentov a tam aj evidujeme najväčší počet podaných žalôb. ÚPN od svojho vzniku čelil takmer 40 žalobám od rôznych osôb, ktoré sa domáhajú toho, že sú v zväzkoch vedené neoprávnene. 

aká je úspešnosť ľudí, s ktorými sa ÚPN súdi?

Bilancia pre ÚPN dlho nebola pozitívna. Medzi rokmi 2010 až 2013 ÚPN prehral 19 súdnych sporov. V niektorých nepodal ani odvolanie.