Spiš je lepšia značka ako Slovensko

k archívom KGB by sa asi nikdy nedalo dostať bez novembra 1989. Začnime teda rokom 1989, respektíve začnime ešte pred ním. Čo robil Miroslav Pollák pred Novembrom?

Učil som matematiku na košickej technike. Katedra matematiky bola vtedy rektorátna katedra, čiže sme zabezpečovali matematické predmety pre všetky ročníky a pre všetky fakulty. Tam ma zastihol November a vďaka tomu, že študenti vstúpili do štrajku, som mal dosť času na to, aby som sa zmenám mohol venovať. Hneď sme nabehli s kamarátmi medzi študentov na internát a vysvetľovali im, že to nie je o tom, aby bola teplá voda častejšie ako dvakrát do týždňa a podobne. Lebo zväzáci s nimi preberali takéto problémy. 

to bolo počas tých prvých dní, keď ešte nebolo vôbec jasné, ako sa veci vyvinú?

Áno. Vedenie školy zorganizovalo veľké stretnutie so študentmi v Aule maxime, a tam ich oblbovali, že budú ústretovejší, že sa s nimi budú rozprávať, že im vytvoria väčšie možnosti na internáte, neviem, či im chceli posúvať večierku, alebo čo. Ja som ešte predtým zavolal kamaráta Fera Drozdeka z Prahy, ktorý bol členom študenského štrajkového výboru, a on priletel pred tým stretnutím do Košíc. Spolu s ním sme to stretnutie rozbili. Predral som sa k mikrofónu a spýtal sa študentov, či chcú počúvať to, čo im servíruje vedenie, alebo či chcú počuť niekoho z Prahy s autentickými informáciami. Vtedy sa študenti prebrali a začali skandovať „My chceme Prahu“. Tak som zavolal Fera, ktorý bol tam niekde vzadu pripravený. Prečítal čerstvé revolučné texty a hneď bolo jasné, že je to o niečom inom. Školskí činovníci a oficiálni reprezentanti sa postupne začali vytrácať a celé to zhromaždenie sa za chodu zmenilo.

pôvodne študentský protest sa rýchlo preniesol do ulíc a postupne začali vznikať zárodky budúcich politických strán. Ako to prebiehalo v Košiciach?

Najprv sme založili Občianske fórum. V rámci generálneho štrajku aj na rôznych stretnutiach sme v prvých dňoch vystupovali ako OF. Potom však prišiel oznam z Bratislavy, že vznikla Verejnosť proti násilu, a to nás postavilo pred dilemu. Pamätám si presne na rozhovor s Marcelom Strýkom pred jedným z mítingov. Marcel, ktorý nechcel VPN, mal ísť na pódium a pýtal sa ma, čo s tým. Vravím, že mu rozumiem, veď ani ja nechcem VPN, ale čo už s tými Bratislavčanmi. A teraz nám hrozí prúser, lebo ak my budeme OF, tak niekto v Košiciach to VPN ukradne. Takže som mu povedal, že musíme zaťať zuby a prihlásiťsa k tomu. Odvtedy sme vystupovali ako OF aj VPN.

prečo bolo treba zaťať zuby? 

Aby sa to vôbec podarilo. Ešte sa to ani nezačalo a už sa ideme deliť? Veď sme boli slabí. To bolo pár ľudí a tí ostatní, to boli takí sympatizanti. Tých bolo veľa, ale to boli ľudia, ktorí sa vždy iba niečo pýtali. Chceli vedieť, čo majú robiť, kam majú ísť, pýtali sa čo bude? Videl som, že ľudia sami od seba nie sú veľmi akční. A plus, že sa ešte aj trošku boja. Takže mi bolo jasné, že sa nemôžeme začať trieštiť. Hneď na začiatku, tých pár ľudí v Košiciach. Preto keď už VPN vzniklo, bol som za to, aby sme vystupovali ako jedno aj ako druhé. Tí istí ľudia. A navyše bolo treba pomáhať aj Kresťansko-demokratickému hnutiu.

prečo?

Pretože naši kresťanskí kamaráti stále nejako váhali, celé to bolo nejaké pomalé. Najviac bolo zorganizované Hnutie kresťanských rodín a oni poskytli svoje sily, záujem, chuť a ľudí na založenie KDH. Ale to presviedčanie trvalo dlho. Košičania chodili do Bratislavy buntošiť, prečo nič nerobia. Pomaly sa chystali prvé voľby, a ja som pomáhal jedným aj druhým, tu som bol v takom výbore, tam v onakom, ale už sa nedalo všetko stíhať. Tak sme si normálne s kamarátmi sadli a povedali si, kto bude kde a ako fungovať. Mne povedali, že poznám KDH-ákov, tak nech idem pomôcť im. Tak som išiel do KDH a Erik Groch zostal vo VPN. Aj Marcel Strýko a Vlado Chlípala.

aj ste za tie strany kandidovali vo voľbách?

Agitoval som, aby išli kandidovať slušní ľudia. Nahováral som Rakúsa, Sabola, Timčáka, a niekto z nich mi povedal, že prečo nahováram jeho, keď ja sám od Novembra robím viac. Nepáčilo sa mi to, ale nevedel som veľmi vysvetliť, prečo on áno a ja nie. Dopadlo to tak, že pri schvaľovaní kandidátky pre slovenský parlament ma schválili na prvé miesto za Východoslovenský kraj. Bratislavčania to trochu zmenili a posunuli ma na druhé miesto. Na prvé dali Ivana Čarnogurského, lebo meno. Ale aj druhé miesto stačilo na to, aby som sa dostal do parlamentu.