Konflikt chcú obidve strany

po posledných parlamentných voľbách v Poľsku ste tvrdili, že krajina zažije po voľbách najväčšiu zmenu za posledných osem rokov. Občianska platforma varovala, že s vládou Jaroslava Kaczyńskeho a jeho strany Právo a spravodlivosť (PiS) sa demokracia transformuje do kombinácie demokracie s diktatúrou, do „demokratúry“. Naopak, strana PiS tvrdila, že skutočná demokracia príde práve s nimi. Prešli takmer dva roky. Kto mal pravdu?

(Smiech.) Politici nezvyknú hovoriť úplnú pravdu. Najmä pred voľbami útočia na oponentov, polarizujú spoločnosť a mobilizujú svojich voličov. Nemali by sme každý ich výrok brať celkom vážne. Navyše si nemyslím, že slovo „demokratúra“ súčasnú situáciu vystihuje. V Poľsku skôr ide o napätie medzi demokraciou a liberalizmom. V ideálnom svete kombinácia liberalizmu a demokracie buduje liberálnu demokraciu. Liberalizmus predstavuje vládu zákona, demokracia zas znamená rozumnú starostlivosť o spoločné dobro. V tejto časti Európy máme veľký problém prijať obidva tieto fenomény naraz. Preto ideme do extrému liberalizmu a prestávame rozmýšľať o spoločnom dobre. Zabúdame pritom dokonca na vládu zákona, ktorá sa mení na vládu procedúr. Veríme, že ak máme dobre nastavené procesy, všetko bude v poriadku a vďaka tomu sa dostaví nielen spoločné dobro, ale i vláda zákona. Výsledkom je však liberálna nedemokracia. Je to vláda procesov. Druhou krajnosťou je, ak chceme dosahovať spoločné dobro prostredníctvom demokracie a zabúdame na to, že túto snahu musia podopierať procesy a vláda zákona. Končí sa to pri neliberálnej demokracii. Toto sa deje v Poľsku, vo východnej Európe, no keď sa pozriem na Západ, tak aj tam. Buď veríte v procesy a v systém, alebo uznávate zásadu Vox populi – Vox Dei, hlas ľudu – hlas boží.

neliberálna demokracia, čo to znamená v praktickom živote Poliakov?

Vidíme to na aktuálnom probléme so sudcami. Základná, teda praktická otázka znie: Kto má menovať sudcov? Má ich vyberať politická reprezentácia, ktorú vo voľbách zvolia občania, alebo ich má vyberať sudcovská samospráva? Momentálne sa vládnuca väčšina priklonila k názoru, že sudcovský stav má príliš veľa nezávislosti bez toho, aby ich moc vzišla z vôle ľudu a mali by to byť práve politici, ktorí ustanovia niekoľko sudcov, ktorí budú následne menovať ďalších sudcov. Treba povedať, že aj v západných krajinách – napríklad v Nemecku či vo Francúzsku, je sudcovská samospráva limitovaná omnoho viac, ako to bolo doteraz v Poľsku. Diskusia o obmedzení sudcovskej samosprávy pri menovaní nových sudcov však v Poľsku naštartovala veľmi vážny konflikt.

pred voľbami v roku 2015 ste povedali, že v celom politickom súboji vás najviac zaujíma, či voľby povedú k posilneniu Poľska ako komunity ľudí. Zdá sa však, že vo svojich moderných dejinách Poľsko ešte nikdy nebolo od jednotnej komunity vzdialené tak ako teraz. Čo bolo príčinou tohto rozdelenia?

Netýka sa to len Poliakov, ale aj zvyšku tohto európskeho priestoru.  Keď sa totiž pozrieme na Východ, princípom jednoty je politika. Napríklad Vladimir Putin  – pre Rusov predstavuje on a Kremeľ princíp jednoty. Na Západe je zasa  spájajúcim prvkom spoločnosti ekonomika. V našom priestore sme boli dlho politicky slabšími hráčmi – Poliaci, Česi, Slováci aj Maďari. Nemohli sme teda náš jednotiaci princíp spoločnosti postaviť na politike, a podobne to bolo aj s ekonomikou. Naše krajiny nepovažujú za spasiteľov politikov ani biznismenov. Zostáva nám len kultúra. Morálni, duchovní a kultúrni lídri. Má to svoje problémy. Kedykoľvek poukazujeme na morálku, kultúru a duchovno, vymedzujeme sa tým, že ukážeme, že niekto iný je nemorálny a nekultúrny, nie je s nami. U nás sa sociálny konflikt až tak nepremieta do politiky či ekonomiky, ale do kultúry. I keď aj tu sa to, vďaka stúpajúcej ekonomike, mení. 

„Aj nová generácia sudcov vyrástla na starých princípoch. Najnovšie sa to prejavilo na škandále s reštitúciami.“

Sú tu teda dve kategórie: ekonomický a politický kapitál, ktoré sú jednotiacimi princípmi spoločnosti Západu a Východu. Pre nás je jednotiacim princípom kultúrny kapitál. Tento fakt so sebou vždy prináša rozdelenie, lebo keď sa chceme vymedziť, musíme ukázať, prečo niekto do našej kultúry nepatrí. V Poľsku je však vďaka našej vnútornej slabosti hlad aj po kultúrnom kapitáli. Otázkou je, odkiaľ ho vziať. Jednou stratégiou je orientovať sa na Západ, pretvoriť krajinu na „západnejšiu“ a stať sa predsedom Európskej rady ako Donald Tusk. Druhou stratégiou je orientovať sa na Východ, na Rusko. To však v Poľsku nikto nerobí, aj keď najväčšie strany sa z toho vzájomne obviňujú. Treťou stratégiou je znovunastolenie nezávislosti. Neorientovať sa na Západ ani na Východ, nájsť vlastnú cestu, ktorá prinesie aj ekonomickú prosperitu bez toho, aby sa krajina odtrhla od svojich koreňov. Toto treba chápať pri analýze konfliktu v Poľsku.