Lakoti potrebujú zažiť odpustenie

vaše pôsobisko je medzi Indiánmi v rezervácii Lower Brule v Južnej Dakote. Čo si našinec má predstaviť pod pojmom „rezervácia“?

Rezervácia je autonómne územie, ktoré americká federálna vláda dala k dispozícii Indiánom. Tí tam môžu žiť, ale nemusia. Majú tam svoju vládu, políciu, svoje úrady. Vzťahujú sa na nich trochu iné zákony. Ide o akúsi autonómnu republiku, ktorá má okrem vlastných príjmov aj podporu zo zdrojov federálnej vlády. 

čiže nie je to tak, že Indiáni sú nútení žiť iba v rezerváciách?

Nie sú tam držaní, ale ide o územie, ktoré patrí iba im. V našej rezervácii napríklad nemôžu nečlenovia kmeňa vlastniť nehnuteľnosť, aj keď v niektorých iných rezerváciách to možné je. Takže my tam žijeme na fare. Ak je niekto biely a pôsobí v rezervácii napríklad ako učiteľ, môže mu tam škola prenajať byt, ale ak nie je člen kmeňa, nemôže si samostatne kúpiť dom. 

akú rozlohu má vaša rezervácia a koľko tam žije ľudí?

Presnú rozlohu neviem, ale odhadujem, že porovnateľnú s bratislavským krajom. Žije tam vyše tisíc ľudí. Celá Južná Dakota je inak štyrikrát väčšia ako Slovensko, no má len 800-tisíc obyvateľov. Lower Brule je jedna z najmenších rezervácií v Južnej Dakote, ale na slovenské pomery je stále obrovská.  

pôsobíte v kmeni Lakotov. Viete ich nejako priblížiť?

Na Slovensku sú známejší pod menom Siouxovia. Je to kmeň, ktorý bol kedysi kočovný. Migrovali za bizónmi po obrovskom území dnešných štátov Južná a Severná Dakota, Nebraska, Montana či Minnesota. Z radov Lakotov vyšli aj známe osobnosti ako náčelník Sediaci býk alebo Bláznivý kôň, ktorí v roku 1876 porazili americké jednotky pod vedením generála Custera v bitke pri Little Big Horne.  

ako žijú Lakotovia dnes, keď už nemigrujú?

Zle, nevedia sa s tým zmieriť. Aj keď ubehlo už asi 130 rokov, čo nekočujú, a v podstate to zabudli. Boli nútení v krátkom čase prejsť ohromne rýchlym vývojom a dodnes to úplne nespracovali. Nosia si so sebou silný pocit krivdy. 

aké sú dôsledky?

Vinou toho šoku je v nich veľmi veľa neodpustenia a beznádeje. Je medzi nimi vysoká samovražednosť, alkoholizmus, veľa drogových závislostí a rozbitých rodín. Často už deti majú deti. Problémom sú aj gangy či vysoká nezamestnanosť. V našej rezervácii je štyridsaťpercentná, čo nie je až tak veľa. V rezervácii Pine Ridge, ktorá je od nás vzdialená štyri hodiny autom, je nezamestnanosť sedemdesiatpercentná. Prirovnal by som to trochu k pomerom v rómskych osadách u nás. Mimo rezervácií Indiáni narážajú na predsudky a rasizmus. Aj keď si, samozrejme, uvedomujem odlišnú históriu severoamerických Indiánov a našich Rómov, v ich prítomnosti je veľa podobného.

kde sa vo vás vôbec vzal záujem o Indiánov? Bol to vplyv Winnetoua?

Ako dieťa 80. rokov som na tom prirodzene vyrastal. (Smiech.) Neskôr som si prečítal knihu jednej nemeckej autorky, ktorá písala o kmeni Lakotov. Žila tam s nimi už v čase, keď boli v rezervácii a bolo to napísané reálnejšie než mayovky. Odvtedy som sa o to začal viac zaujímať. Nerozmýšľal som, ako žiť minulosť Indiánov, ale zaujímalo ma, ako Indiáni žijú dnes. To išlo ruka v ruke s vyrastaním v cirkvi. Vždy som chcel byť misionárom. No nikdy mi nenapadlo, že by to mohlo byť v USA. Veď misionári skôr chodia do Afriky, Indie a na podobné miesta. Plánoval som ísť do Južnej Afriky. Lenže raz sa ma kamarát spýtal, že čo budem robiť v Afrike, keď sa modlím za Indiánov. Vtedy sa to zmenilo. So ženou sme išli na svadobnú cestu do USA. Navštívili sme aj rezerváciu. Od roku 2012 tam žijeme natrvalo.