stále sa hovorí o tom, v akom zlom fyzickom stave je dnešná generácia. Z vašej praxe k tomu určite máte aj nejaké dáta. Je to teda naozaj tak? Sme lenivejší, než kedysi?
Okrem toho, že prednášam na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského, pôsobím aj na klinike športovej medicíny, kde testujeme vrcholových športovcov. Oni by ale naše kapacity nenaplnili, keďže ich je málo. Spomedzi našich klientov je to tak desať percent – zvyšných deväťdesiat je ostatná športujúca populácia. Nemáme teda obraz o úplne celej spoločnosti. Máme však dobrý obraz o mladšej generácii. Nedávno sme robili jeden projekt práve s deťmi, ktorých výkonnosť sme porovnávali s poslednými tridsiatimi rokmi.
ako sa také dáta zbierajú?
Koncom osemdesiatych rokov existoval unikátny projekt, v ktorom nebohý profesor Roman Moravec s kolektívom otestovali vyše dvadsaťtisíc detí vo veku od šesť do osemnásť rokov. Hodnotili úroveň vytrvalostných schopností, rýchlosť, silu či ohybnosť. Neskôr sa podobný výskum podarilo niekoľkokrát zopakovať našim kolegom z FTVŠ. Raz v rozmedzí rokov 2005 až 2007 a my sme výskum zopakovali pred rokom. Vyšlo nám z neho, že dievčatá v osemdesiatych rokoch behali rýchlejšie ako dnešní chlapci v tom istom veku. V dvanásťminútových behoch zabehli dievčatá pred tridsiatimi rokmi o nejakých stotridsať metrov viac, než dnešní chlapci.
platí podobný pokles výkonnosti aj pre mladých športovcov?
Keď porovnávame deti, ktoré chodia k nám na kliniku, napríklad mladých hokejistov s deťmi spred tridsiatich rokov, nesedia nám tabuľky. Ku každému jednému mladému hokejistovi, ktorý dnes hrá v prestížnom mládežníckom klube, by sme podľa niekdajších tabuliek museli napísať, že je netrénovaný. Také zlé to je.
čo to v praxi znamená?
Jeden dopad je na samotnú výkonnosť. Ak deti už vo veku dvanásť rokov meškajú za svojimi rovesníkmi spred tridsiatich rokov, nemôžu sa o päť rokov dostať na tú istú úroveň. To sa nedá. To je ako keby ste prišli na gymnázium zo základnej školy, ktorá vás nedostatočne naučila angličtinu. Na ten vlak už nikdy nenabehnete. Ak raz začnete zaostávať, už nespravíte juniorský rekord. Veď napríklad najlepší juniorský čas v behu na desať kilometrov má štyridsať rokov. V mužských aj ženských kategóriách je ten priemer dvadsať rokov. Rozdiel sa teda ukazuje už aj medzi dospelými.
„Dnes je len minimum detí, ktoré majú vytvorené podmienky na to, aby po škole mohli zhodiť tašku do kúta a ísť von.“
ako presne?
Mal som jedného šikovného diplomanta, s ktorým sme sa rozhodli zmapovať výkonnosť bežcov za posledných desať rokov. Veď dnes všetci behajú, tak sme si hovorili, že možno aspoň tam to dopadne lepšie. V roku 2005 bolo na štarte behu Devín-Bratislava nejakých osemsto bežcov, pri poslednom ročníku už vyše päťtisíc. No z porovnaní vyšlo, že priemerný čas v hlavnej kategórii sa zhoršil o takmer minútu a pol. Na kilometer! Keď to prerátame na celú trasu, je to vyše pätnásť minút. Niekto by mohol namietať, že dnes oveľa viac behajú aj rekreační bežci, ktorí zhoršujú priemer. Tak sme porovnali prvých sto bežcov. Aj tí sa však zhoršili. Potom sme porovnávali desať elitných slovenských bežcov a tí sa iba za desať rokov zhoršili o viac ako dvadsať sekúnd na kilometer. Okrem výkonnosti má však celková strata kondície vplyv aj na zdravotný stav spoločnosti. Musíme vychádzať z toho, že ak hodnotíme kondíciu srdca a dýchacieho systému, musíme ju nejako natrénovať. A to nevieme inak, ako pohybom. Pozitívny stres na srdce nedokážeme vyvolať inak. Preto piloti Formuly 1 alebo nadzvukových lietadiel musia mať úžasnú kondíciu, aby boli schopní zvládať stres. Preto ak deti nebudú mať fyzickú kondíciu, budú ťažšie zvládať aj následný stres a psychickú záťaž.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.