ste jeden z mála poslancov v Európskom parlamente, ktorí hovoria o svojom kresťanstve. Vieru ste získali s výchovou?
Nie, vychovaný som bol ako ateista. Celá moja rodina bola neveriaca, lebo dedko sa nadchol pre prvú vlnu komunizmu a jeho deti prevzali tieto názory, takže som sa narodil do ateistickej rodiny. Vyrastal som s vedomím, že Boh neexistuje. Na základnej škole za socializmu nám tvrdili, že náboženstvo je ópium ľudstva.
verili ste tomu?
Jasné. Ale na základnej vojenskej službe v Československej socialistickej armáde som mal silný zážitok stretnutia s Bohom. Moment, keď som prežil dotyk nadprirodzenej moci.
stretnutie s Bohom na vojne za socializmu? To znie zvláštne...
Stalo sa to, keď som bol sám na buzerplaci, v kasárňach. Ešte tadiaľ dosť často chodievam, je to na trase mojej cesty do Bruselu. Zvyknem sa tam zastaviť a ďakovať Bohu. Tú budovu, kasárne z doby Márie Terézie, inak pred dvoma mesiacmi zbúrali.
ako by ste ten moment opísali?
Bol vyslovene metafyzický. Odrazu som vedel, že Boh dáva všetkému zmysel. A že to, čo ma v tej chvíli obklopilo, je Boh. Vedel som to bez toho, že by mi to niekto takto definoval. A dalo mi to odpovede na všetky životné otázky. Odrazu som vedel, život má zmysel a že tým zmyslom je konať dobro.
znamená to, že už predtým ste sa pýtali, čo je zmyslom života?
Dovtedy som žil rozháraný život, ťažký, osamelý. Hlavne mi chýbal zmysel. Nikde som ho nevidel. Komunistické zriadenie nikam neviedlo, vojenčina bola nezmyselná, priatelia neposkytovali dosť vnútorného uspokojenia a šťastia...
také to punkové „no future“, keď to človek vezme vážne...
Hej, bol som punker, takže to poznám. A toto heslo mnohí brali vážne. Nakoniec, akú budúcnosť sme mohli očakávať v tom zriadení? Ja som však uprostred tej ničoty mal odrazu tento zážitok, pochopil som, že to, čo sa ma dotklo, je Boh, že je dobré, že existuje, a že dáva odpovede, dáva zmysel. Prekvapilo ma, že s Bohom je možné komunikovať, že je niekým, kto mi odpovedá.
„Celá moja rodina bola neveriaca, lebo dedko sa nadchol pre prvú vlnu komunizmu a jeho deti prevzali tieto názory.“
mali ste potom aj viac takýchto zážitkov?
Nie, bol iba tento jeden-jediný. Niekoľko dní som bol strašne šťastný. A potom som sa rozhodol, že sa začnem pýtať na Boha. Ako mestské dieťa som si myslel, že ľudia na dedinách o ňom niečo vedia. Skúsil som to a vysmiali ma. Vtedy som sa rozhodol ísť do kostola. V živote som nebol v kostole. Zaklopal som na faru v tej českej dedine, kde som vojenčil, a bol tam farár, veľmi hlboký človek, ktorý ma prijal.
čo vám hovoril o Bohu?
Prekvapilo ma, že ma neprehováral. Čakal som, že bude tvrdiť, že len kresťania majú pravdu a všetko ostatné je klamstvo. Lebo v škole tvrdili, že cirkev je taká. On taký nebol. Dal sa so mnou do reči a ten rozhovor viedol k vynikajúcim stretnutiam. Poskytol mi Bibliu, keď som si ju pýtal. To už bolo nejakých päť mesiacov pred civilom. Na konci mi dal dobromyseľné rady, aby som sa vyhýbal zlu.
nenahováral vás, aby ste sa dali pokrstiť?
Nie. Len mi radil, aby som sa zase skontaktoval s nejakými veriacimi ľuďmi. V civile som sa vrátil k starej práci, bol som totiž buldozerista-bagrista. Stavali sme vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros. Bola to moja stará partia, ťažké prostredie. Tak som zašiel zase na faru do Šamorína a tam bol veľmi dobrý mladý kňaz a ten mi dal základy poučenia o viere. Posunul ma do kresťanskej skupinky a tí sa stretávali, aby spolu študovali Bibliu a modlili sa. Našiel som poznanie aj priateľov. Kňaz mi odporúčal, aby som zmenil zamestnanie, že mi to prospeje. A práve, keď mi to radil, v skupinke povedal jeden človek, že pracuje v ústave pre postihnutých, deti a mládež, a že by potrebovali ošetrovateľov. Išiel som tam.
vzali vás?
Najskôr len ako sanitára, potom som si spravil ročný kurz, takže sa zo mňa stal pomocný zdravotný pracovník. Bol som tam päť rokov.
aké to bolo?
Ohromné. Napĺňalo ma to a tešilo. Videl som aj ťažké stavy, zomierajúcich ľudí, ale bol v tom zmysel a láska. Robil som ošetrovateľa, ale viedli sme aj skupinky modlitby, stretával som sa s kresťanmi, ktorí tam vtedy chodili. Ale čo bolo pre mňa najlepšie, že som tam našiel opusteného chlapca, ktorý sa mi stal rodinou.
ako to myslíte?
Naozaj rodinou. Ale vysvetlím to od začiatku. V skupinke sme sa rozprávali, čo je to pravá nábožnosť. Ja som už videl rozdiely medzi kresťanmi, že niektorí sa stále modlia, ale s ich praktickým životom to nemá veľa spoločné, niektorí sú falošní. Ale čo máme robiť, keď chceme byť autentickí? A v jedno ráno som si čítal Bibliu a tam bolo napísané v liste Jakuba, že pravá nábožnosť je starať sa o siroty a vdovy. Jasné, tie vdovy mi nerezonovali, mal som 24 rokov, ale tá sirota, to ma prekvapilo.
prečo?
Lebo som mal v ústave pridelenú izbu, kde boli opustené deti. Bol tam chlapček, ktorého rodičia odvrhli už v pôrodnici, pre ťažké postihnutie. Čakalo sa, že zomrie, ale nezomrel. Keď som sa s ním v tom ústave stretol, mal päť rokov.