Potrebujeme politické hrdinstvo

pán prezident, odkedy ste v máji nastúpili do úradu, spôsobili ste rozruch na celom svete. nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel, ktorého ste čítali počas svojho štúdia na univerzite, raz označil Napoleona Bonaparta výrazom „Weltergeist“ – svetoduch – na koni. Veríte, že jedinec dokáže krútiť kormidlom dejín?

Nie. Hegel považoval „velikánov“ za nástroje niečoho oveľa vznešenejšieho. A mali by sme dodať, že keď hovoril o Napoleonovi v tomto zmysle, nebola to lichôtka, pretože samozrejme vedel, že dejiny dokážu človeka vždy premôcť, že sú vždy väčšie ako jednotlivec. Hegel je presvedčený, že jednotlivec môže v istom momente stelesniť ducha doby, ale že to práve tomu jednotlivcovi nemusí byť v tej chvíli vôbec jasné.

ako sa musí prezident, politik správať, aby niečo posunul dopredu, aby zmenil smer dejín?

Osobne si myslím, že nie je možné vykonať veľké veci osamotene, že sám jednotlivec to nedokáže. Práve naopak, podľa mňa je možné vedieť, čo treba v danom momente robiť, až po tom, čo človek spoznal ducha doby. A posúvať veci dopredu sa dá len v tom prípade, že máte zmysel pred zodpovednosť. A toto je presne cieľ, ktorý som si stanovil: povzbudiť Francúzsko a Francúzov, aby sa zmenili a ďalej vyvíjali. Ale to môžeme dokázať len ako kolektív, spoločne. Treba, aby svoje sily spojili všetci, ktorí chcú tento krok podniknúť. A to isté platí o Európe. (vojde prezidentov pes) Nemo, sadni!

nemo? Vy ste mu dali toto meno?

Áno. Ako šteniatko ho opustili a strávil rok v útulku pre zvieratá. Ja som si povedal, že chcem psa z útulku. Prezidenti mávajú väčšinou čistokrvné psy, on je zmes labradora a griffona. Nekonečne milý pes. To mal šťastie, však? Z útulku pre zvieratá do Elyzejského paláca. Celkom sa mi tá predstava páči, hoci on asi nemá najmenšej potuchy, kde sa to ocitol.

posledných päť mesiacov bývate tu v Elyzejskom paláci, na takmer mýtickom mieste. Máte pocit, že ste sa nejako zmenili? Nechytá sa vás neomylnosť? Megalománia?

Usilujem sa rešpektovať určité pravidlá. Nič by sa tu nemalo stať zvykom, lebo rutina vedie ku klamnému pocitu bezpečnosti. Človek si najskôr prestane všímať maličkosti, potom stratí zo zreteľa aj dôležité veci. Neistota a zmena vás  udržiavajú v bdelosti. Toto miesto a do istej miery aj môj úrad mi pomáhajú, aby som si nevytváral návyky. Funkcia prezidenta má vo Francúzsku veľký symbolický význam; nedá sa porovnať s funkciou premiéra alebo člena kabinetu. Všetko, čo ako prezident poviete, urobíte, ale aj to, čo nepoviete, odrazu nadobúda význam. Môže to vyznievať dosť hrozivo, stresujúco, ale myslím, že je to výsledok dejín, ktoré má táto rola za sebou.

aké to je, žiť tu?

Je to miesto plné histórie. Trávili tu čas cisári, Napoleon I. aj Napoleon III. Za štvrtej republiky to bol palác prezidenta bez právomocí. Len za piatej republiky sa sem znovu nasťahoval Charles de Gaulle. Je to miesto, kde moc zanechala svoju stopu – v priebehu stáročí, už od revolúcie. Človek sa stane súčasťou toho celého a pokračuje v týchto dejinách. Ale, samozrejme, cíti aj istú závažnosť.

to znie trochu hrozivo.

Nie, lebo keď chcem, môžem odtiaľto odísť. Vyjdem von a poviem a urobím, čo chcem – aj keď to ľudí možno šokuje. Samozrejme, človek by sa mohol dať touto pompou zastrašiť. Ale ak sa tomu rozhodne odolať, tak mu to nehrozí.

zdá sa, že vašim predchodcom sa to nie vždy darilo.

Je jasné, že funkcia prezidenta človeka oberie o nevinnosť. Keď sa stanete prezidentom, už nič nie je nevinné. A to vám dramaticky zmení život. Za normálnych okolností si každý môže dovoliť ten luxus, že robí veci, ktoré nemajú zmysel. Spraví niečo, hocičo, a nikoho to netrápi. Ale keď sa stanete prezidentom, všetko je zrazu významné, aspoň podľa ostatných. Všetko je dôležité a dokonca to môže mať hlboké dôsledky. To ma občas naozaj znepokojuje. Ale zase ma to neochromuje.

myslíte, že Angela Merkel má taký istý pocit?

Nemecko je iné ako Francúzsko. Vy ste skôr protestanti, čo spôsobuje značný rozdiel. Francúzska spoločnosť bola prostredníctvom cirkvi a katolicizmu štruktúrovaná vertikálne,  zhora dole. Som presvedčený, že je to tak dodnes. Niekomu to možno pripadá šokujúce – a nebojte sa, nepovažujem sa za kráľa. Ale či sa vám to páči, alebo nie, dejiny Francúzska sú v Európe jedinečné. Francúzsko je, povedané na rovinu, krajinou kráľovražedných monarchistov. Je to paradox: Francúzi chcú zvoliť kráľa, ale radi by ho zároveň zvrhli vždy, keď sa im zachce. Úrad prezidenta tu nie je bežný úrad, a ten, ktorý v ňom pôsobí, by to mal vedieť. Treba byť pripravený na odsudzovanie, urážky, posmech, taká je, jednoducho, francúzska nátura. A ako prezident musíte zabudnúť na túžbu byť milovaný. To je, samozrejme, náročné, lebo milovaný by chcel byť každý. Ale v konečnom dôsledku o to vôbec nejde. Dôležité je slúžiť krajine a posúvať ju vpred.

veci sa v realite často zvrtnú trochu inak ako v teoretickej rovine, ešte aj pre tých, ktorí si každý krok vopred premysleli...

Je to tak. Môžete všetko predpokladať a plánovať, ale keď to skutočne zažijete, je to iné. Pre mňa môj úrad nie je predovšetkým politická a technická záležitosť. Skôr symbolická. Pevne verím, že moderná politika musí opäť objaviť zmysel pre symboly. Potrebujeme politický heroizmus. Nechcem tým povedať, že mienim hrať hrdinu. Ale musíme byť znovu ochotní vytvárať veľké príbehy. Postmodernizmus bol podľa mňa tým najhorším, čo sa našej demokracii mohlo prihodiť. Predstava, že všetky veľké príbehy treba dekonštruovať a zničiť, nie je dobrá. Odvtedy sa stratila dôvera, nikomu a ničomu neveríme. Občas ma prekvapuje, že médiá ako prvé vyjadrujú nedôveru veľkým príbehom. Sú presvedčené, že je novinárskym poslaním niečo zničiť, lebo ak je to veľké, podľa nich to určite obsahuje prvok zla. Kritika je nevyhnutná, ale odkiaľ sa berie táto nenávisť k takzvanému veľkému príbehu?

prečo je tento príbeh taký dôležitý?

Myslím, že ho nevyhnutne potrebujeme! Prečo je časť mladých taká fascinovaná extrémami, napríklad džihádizmom? Prečo moderné demokracie nedovoľujú svojim občanom snívať? Prečo nemôže byť niečo také ako demokratické hrdinstvo? Možno toto je našou úlohou, znovu niečo také objaviť pre 21. storočie.

vo Francúzsku vás čoraz častejšie kritizujú za povznesené vystupovanie. Obviňujú vás z arogancie, pýchy.

Kto tieto obvinenia vyslovuje? Tlač.

nielen tlač.

Už ste počuli, že by o mne niekto na ulici povedal: „On je taký povznesený!“?

áno.

Nie som povznesený. Keď cestujem po krajine, keď idem do fabriky, po troch hodinách mi ľudia z môjho štábu povedia, že som to zase natiahol a že kašlem na časový plán. Keď navštevujem Francúzov, nie som povznesený, patrím k nim. Môj pohľad je taký, že francúzsky prezident patrí francúzskemu ľudu, lebo z neho vzišiel. Usilujem sa ukončiť príliš kamarátsky vzťah medzi politikou a médiami. Ak prezident stále hovorí k novinárom a novinári ho stále obklopujú, nemá to nič spoločné s blízkosťou k ľudu. Prezident by si mal médiá držať od tela.

nedávno ste na Sorbonne predniesli úspešný prejav, v ktorom ste uviedli, že chcete „prebudovať“ Európu.

Pokiaľ ide o ten prejav, som skôr skromný. Vždy sa veľa hovorilo o Európe. Moja iniciatíva obsahuje aj nové prvky, ale vrátil som sa aj k myšlienkam, ktoré tu už istý čas sú a predniesli ich iní.

skromnosť zatiaľ nepatrila k vašim najvýraznejším vlastnostiam.