nezvolili vás na post šéfa Euroskupiny. Ste smutný, sklamaný?
Smutný je asi to správnejšie slovo. Smutný preto, lebo sme to reálne mohli dostať, i keď ste zvonku moju kandidatúru možno vnímali viac ako vec vzdoru, nie plánovitého postupu. Som smutný aj preto, lebo som druhý najdlhšie slúžiaci minister v eurozóne, za tých 11 rokov som tam „zostarol” a keď nešéfujete, nemôžete svoje názory presadzovať na sto percent. Ale z volebnej miestnosti som odišiel viac rešpektovaný ja aj Slovensko.
to, že vyhral Portugalec Mário Centeno môžeme chápať ako signál k uvoľneniu finančnej disciplíny?
Dúfam, že nie, ale obávam sa, že áno. Pre mňa je nepochopiteľné hlavne rozhodnutie Nemecka. Dočasnému ministrovi financií Nemecka som povedal, že jeden z dôvodov, prečo nie sme obľúbení v rodine socialistov, je ten, že sme vždy boli pronemeckí. Patrili sme k tvrdej línii, ktorá sa týkala hlavne postoja ku Grécku v roku 2015. To, čo sa stalo, je však aj výsledkom aktuálnej situácie v Berlíne. Všetko sa to zbehlo dokopy.
naozaj to však znamená to, že Európa ide menej šetriť a viac míňať?
Ste skupina ľudí, ktorá má tendenciu vnímať veci krajne. Tu to však tak nie je. Ani ja nie som zástancom bezhlavého šetrenia. Teraz som sa vrátil z Ázie a je zahanbujúce, čo sa v Číne za posledných 10-15 rokov udialo v oblasti infraštruktúry. Sadnite si tam do vlaku, choďte niekam a porovnajte to s Európou. Za posledných 25 rokov sa tu urobili TGV a nič viac. Máme obrovské medzery v technológiách a na to všetko treba peniaze.
ale sme v dlhoch.
Dnešná civilizácia je založená na dlhoch. Je dobré mať vyvážené financie a byť veriteľom, ale žijeme v istom kultúrnom modeli. Toto nevedia pochopiť niektorí poslanci, ktorí nevedia, či sú komunisti alebo fašisti a v parlamente mi vykrikujú, že ľudia sa zadlžujú a žijú z pôžičiek. Kľúčové je, že ľudia chcú mať viac materiálnych vecí, ktoré možno z pohľadu kultúrneho protestanta nie sú potrebné na život, ale z pohľadu liberála, ktorý je každý deň „zavesený“ na nejakom médiu, je to jeho spôsob života.
počkajte, vy naozaj hovoríte, že keď vám napríklad poslanec Milan Krajniak v parlamente hovorí, že polovica slovenských domácností žije z dlhu, vaša odpoveď je, že žijú na dlh nie preto, aby prežili, ale preto, lebo chcú viac?
Chcem len povedať, že ak štatistiky miery chudoby hovoria, že sme medzi najlepšími v Európe, tak je to pravda. Zadlženosť rodín nie je len prejav chudoby, neprijímam tento populistický odkaz. Čím viac ľudí pracuje a rastú im nominálne mzdy a zároveň na trhu klesajú úrokové miery, stúpa ich ochota zadlžovať sa.
takže ľudia na Slovensku, ktorí majú pocit chudoby, na tom v skutočnosti nie sú až tak zle?
Veľa cestujem, a nie po Galeries Lafayette, vyblýskaných centrách. Vždy ma priťahovali krajiny, kde nie je pitná voda či kanalizácia a kde bývanie nie je garantovaná záležitosť. Nech sa tam idú pozrieť aj naši odborári.
z hľadiska príjmov však sme na tom stále horšie, ako väčšina Európy.
Áno, ale máme za sebou 40 rokov komunizmu. Hovorím, že sme relatívne bohatí. Problém našej krajiny totiž nie je v zlých štatistických číslach, ale v obrovských regionálnych nerovnostiach.
hovoríte, že naša civilizácia si zvykla žiť na dlh. Nevznikla však aj kríza v roku 2008 z tohto spôsobu života? Znamená to, že sme sa nepoučili?
Pýtate sa ma ako otca rodiny alebo ako ministra? Štát sa poučil. Pamätáte si nejakého vami obľúbeného neoliberálneho politika, ktorý dotiahol štát do vyrovnaného hospodárenia? Ja si nepamätám. A teraz je to jasná línia.
je to tak jasná línia, že cieľ mať vyrovnaný rozpočet stále odkladáme, bolo v pláne mať ho už v roku 2018.
Bolo to v pláne predchádzajúcej vlády a bol som pri koaličných rozhovoroch, kde každý musel „pustiť perie“. Toto je výsledok.
už predošlá vláda to však o rok odložila.
Toto je vnímanie ľudí, ktorí sedia a pijú kávu, ako my teraz a merajú niekomu čas, za ktorý zabehne nejakú vzdialenosť.
ale ten cieľ ste si nastavili vy. Prečo ste to posunuli?
Pre mňa sú kľúčové európske pravidlá a s tými sme boli vždy v pohode. Dávať si ciele je prirodzené a nesplnili sme ho preto, lebo politika je výsledok možného. Keby to bolo na mne, ten výsledok dosiahneme už pred dvoma rokmi. Ale ja som v technokratickej pozícii, jeden z mnohých. Keby to bolo na mne, neznižoval by som dane, daňové licencie, nezvyšoval by som paušálne platy učiteľom a zbavil by som sa tisícov zamestnancov štátnej správy. S tým by ma však žiadna vláda do volieb nezobrala.
takže ste mali plán, ale pred voľbami ste potrebovali viac rozdávať, tak ste ho nesplnili.
Videl som mnoho predvolebných rozpočtov a za tie svoje sa nehanbím. Pozrime sa na ciele nového rozpočtu, ktorý som predložil do parlamentu. Deficit na rok 2019 by mal byť 0,1 percenta HDP. Keby som chcel byť za frajera, napísal by som tam nulu. Podstatný je však trend a ten je dobrý, deficit klesá.
ľudia, ktorí o tom premýšľajú, tvrdia, že v dobrých časoch by sme mali šetriť na zlé časy. Teraz však máme dobré časy a ani v nich nešetríme. V skutočnosti by sme boli frajeri, keby sme teraz splácali náš dlh a ešte robili aj investície, nie?
Frajeri by sme možno boli, ale nemohli by sme zrušiť daňové licencie firmám, vďaka čomu každý večer ťažko zaspávam, nemohli by sme pridať 5 percent na platoch zamestnancom verejnej správy a 6 percent učiteľom, nemohli by sme dať opatrovateľom ťažko zdravotne postihnutých sumu blízku čistej minimálnej mzde, nemohli by sme robiť reformu sociálnej služby...
to všetko sú veľké sumy, ale hospodárenie na dlh nás dobehne a bude to ešte oveľa horšie.
Toto je nárek, ktorý je ďaleko od reality.
zlé časy už neprídu?
Vždy prídu, ale nie sú dôvody na to, aby to spadlo tak ako v roku 2009. Také niečo sa nestalo nikdy od čias rímskych cisárov.
tvorba rozpočtu sa zdá takmer mechanická činnosť, ktorá je až nudná. Keď odhliadneme od obligatórnych výdavkov, ktoré tvoria väčšinu rozpočtu, je v ňom nejaká tvorivosť?
Je. Je reprezentovaná práve členmi vlády.
no to je teda tvorivosť...
To, že vy ste sklamaní z politickej reprezentácie za posledných 20 rokov, neprenášajte do tohto rozhovoru.
počkajte. Viem si predstaviť, že každý minister chce viac peňazí, ale to nepokladám za tvorivosť. Pýtam sa na tvorivosť v zmysle, ako postaviť rozpočet.
Tvorivosť je v detailoch a v prioritách jednotlivých ľudí. Nemusí mať ani ideologické zafarbenie, je to o ideách človeka, ktorý môže rozhodovať. Rezort je monokratická záležitosť. Uvedomil som si to až v roku 2006, keď som sa z biznisu dostal na post štátneho tajomníka na ministerstve financií. V dôležitých veciach minister naozaj rozhoduje a vie presadiť zlé či dobré návrhy.
presne na to sa pýtam. Ktorá vec z rozpočtu sa vám naozaj páči?
S Tónom Marcinčinom, ktorý bol kresťanský demokrat a s ktorým sme osobní priatelia, sa nám podarilo naštartovať program zdravotných asistentov v rómskych osadách. Presadili sme budovanie modulových škôl okolo Bratislavy, ale aj pod Tatrami, pre marginalizované skupiny. Sú to drahé veci, dávajú však zmysel a keby sa nestretli niekoľkí dobrí ľudia, nie je to. Aj projekt pomoci zaostávajúcim okresom či projekt Hodnoty za peniaze vznikol v podobnej atmosfére.