Kde sa stratil Boh?

Marek Orko Vácha - o našom vlastnom príbehu

ľudia kedysi videli Boha vo všetkom. V blesku, v prírode, vo hviezdach. Dnes už Boha nevidíme takmer v ničom. Vyzerá to tak, že žijeme vo svete, do ktorého už Boh nezasahuje, len mlčí. Kam sa podel?

Prvá otázka, ktorú si treba zodpovedať, je: Čo sa skrýva za tromi písmenami „Boh“? Kto to je? Pozdáva sa mi výklad oxfordského filozofa Nicolasa Lasha. Podľa neho máloktoré slovo v dejinách prešlo toľkými zmenami, ako práve anglické slovo God. Lash vraví, že v antike to, čo ľudia uctievali, boli bohovia. Lash preto špekuluje, že keby sa nejaký staroveký človek prechádzal po Bratislave alebo Prahe, zrejme by o mnohých z nás povedal, že našimi bohmi sú Peniaze, Moc, Sex, a nemyslel by to ako metaforu. Pretože to, čo človek uctieva, je jeho bohom.

lenže my nežijeme v antickom svete.

Nie. A Lash pokračuje: V 17. storočí, keď sa rodila veda v tvrdom zmysle slova, sme z Boha urobili poslednú vysvetľujúcu príčinu fungovania sveta. Vznikol koncept „Boha medzier“: keď sme si s niečím nevedeli rady, zakomponovali sme do toho Boha. Na konci 19. storočia sme však už tento koncept nepotrebovali, pretože sa väčšina medzier zaplnila a Boha možno s čistým svedomím odsunúť do depozitára spolu s vílami, rusalkami a trpaslíkmi. Celkom sme pritom zabudli, že koncept Veľkého Hodinára, Nebeského Inžiniera či Veľkého Mechanika nie je konceptom kresťanského Boha. Tomu totiž skôr záleží na človeku, miluje ho. Nie je iba stvoriteľom sveta, ale aj tým, kto sa o človeka nejako zaujíma. Takže opakujem, najprv by sme sa mali pozrieť na to, čo sa skrýva za tými troma písmenami – a to vôbec nie je otázka len pre ateistov – až potom môžeme pokračovať.

jeden koncept Boha je stvoriteľ, ktorý naprogramoval Big Bang a evolúciu, ale je vzdialený. Druhý koncept je osobný Boh, ktorý nás má rád. Prvý koncept sa dá ľahko teoreticky pripustiť, ten druhý je väčší problém.

Nemyslím si to. Som biológ, a ospravedlňujem sa, že sem vtiahnem biológiu. Základná otázka, keď sa bavíme o týchto témach – nech sa považujeme za veriacich alebo neveriacich, nech žijeme alebo nežijeme v nejakom náboženskom kontexte – je táto: Akého príbehu som súčasťou?

„Základná otázka, či sme veriaci, či neveriaci, je táto: Akého príbehu som súčasťou?“

akého príbehu?

Evolučná biológia mi hovorí dosť neuveriteľné veci a ja im verím. Napríklad, že pred 4,56 miliardami rokov to tu celé bola jedna rozžeravená guľa prachu a plynov. Zrýchlime si to ako vo videu – a zrazu tu vyletí raketa Apollo pozrieť sa, čo je nové na Mesiaci. Hmotu začalo zaujímať, ako to vyzerá inde. Neinteligentnými procesmi evolúcie vznikáme my dvaja, ktorí inteligentní sme, premýšľame o sebe, kladieme si otázky. Nerozumnými procesmi hmoty vzniká rozum. Predstava, že čosi – nazvime to Myšlienka, Myseľ, Inteligencia – je za tým všetkým, leží priamo na stole. Veriaci aj ateisti musia však spoločne premýšľať ďalej. Ak veriaci človek povie, že nás takto stvoril pán Boh a tým to považuje za vyriešené, už viac nemyslí. A ak ateista povie, že sú to iba slepé procesy evolúcie a tým vec považuje za uzavretú, tiež už viac nemyslí. Ale to je málo! Musím si znovu a znovu klásť otázku, čo sa to deje, že atómy môjho tela, ktoré sú atómami úplne rovnakých prvkov Mendelejevovej tabuľky, aké sa nachádzajú inde vo vesmíre, sa zostavia tak, že som schopný dúfať, milovať, túžiť, pýtať sa, premýšľať? No a židovstvo ani kresťanstvo k tomu neprinieslo nič iné, než že sa s tou Mysľou, Inteligenciou dá rozprávať. Že To možno osloviť.