Úsmev, čo ostal na fotke

janka, naposledy sme sa videli na Mariánovom pohrebe. Ako sa máš?

Snažím sa zo všetkých síl pochopiť, čo sa to vlastne stalo s nami oboma.

ako to myslíš?

Niečo podstatné sa predsa zmenilo. Čo rozum chápe, ale duša sa vzpiera tomu uveriť. Akceptovať to. Neviem, čo s tým.

ako tráviš dni? Ako sa snažíš prekonať svoj žiaľ?

Nechcem prekonávať žiaľ. Ešte ho potrebujem. Chodím okolo Mariánkových rozpočúvaných platní a rozčítaných kníh. Okolo toho jeho úsmevu, čo ostal na fotke. Chodím za ľuďmi, ktorých mal rád a ktorých zaviazal prísľubom, aby mi to pomohli nejako zvládnuť, keď tu už nebude. Rozprávame sa o ňom, mlčíme o ňom. Hľadám ho v nich. Strašne stojím o to, aby som dokázala ešte niečo autentické, niečo hrejivé z neho zachytiť.  

keď Marián zomrel, mnoho ľudí zo Slovenska a Česka sa mu poďakovalo za jeho hudbu. Čo znamenal pre teba?

Bojím sa slov, ktoré by boli zbytočné a nepresné. Bol a je môj najdrahší človek a najbližší priateľ, ktorý formoval a napĺňal môj život. Zároveň to bol niekto neuchopiteľný, kto sa nachádzal v zraniteľnej ľudskej bytosti. A tú som sa snažila chápať a byť jej maximálnou oporou. To bolo zmyslom môjho života. Naše životy boli tak tesne poprepájané, že tá jeho smrť sa podobá amputácii miechy. Nejako sa s tým budem musieť naučiť žiť.

dušan Dušek alebo Daniel Pastirčák hovoria o tebe ako o anjelovi, ktorý vstúpil do Mariánovho života a zachránil ho. Ako to vnímaš ty?

Musím sa ospravedlniť svojim priateľom, ale toto klišé ma už dlhý čas dráždi. Nie som ani anjel, ani som ho nezachránila. Len som ho milovala a plnila manželský sľub. Robila som presne to isté, čo robia aj oni vo svojich vzťahoch. Ak sa niekomu zdá, že Mariánko bol komplikovanejšia osobnosť a všetko muselo byť zložitejšie, tak odpovedám – možno bolo, ale o to bolo naše puto pevnejšie.

„Mariánov priateľ Vlado Godár vlastne už na jeho pohrebe vyslovil myšlienku,  že bude veľmi dôležité postarať sa o všetko, čo tu Marián pre nás zanechal.“

aké to bolo pre teba, žiť s géniom pod jednou strechou?

On toho génia vždy odložil pred dverami a vošiel ako obyčajný muž. Síce veľmi nepraktický a pre riešenie bežných problémov nepoužiteľný, ale žiť pod jednou strechou sa s ním dalo. Z jeho génia, ktorý je vlastne univerzálny a prístupný všetkým rovnako, som si mohla, a našťastie stále môžem, vziať toľko, koľko mi umožňuje moja senzitivita a inteligencia.

mnoho fanúšikov sa aj dnes snaží pochopiť, odkiaľ pramenil jeho génius. Ty si bola k nemu najbližšie. Máš pre nich odpoveď?

Nemám. Ale nazdávam sa, že to bol mix veľkého nadania, originálneho myslenia, odvahy búrať konvencie, neuveriteľnej pamäti a vkusu.

pre Denník N povedal, že by sa o ľudí mali zaujímať, kým žijú. V čase najväčšej slávy pred ňou utekal, ale v rozhovoroch s ním som mal pocit, že mu pozornosť sveta aj trochu chýba. Bolo to tak?

Och, to bolo asi zle pochopené. O pozornosť sveta, ak máš na mysli publicitu, on nestál. O čo naozaj stál, bolo koncertovanie, kontakt s publikom. Tú mágiu výmeny energie ako muzikant sám asi dobre poznáš. Cítila som to aj ja. Tešilo ho hrať, aj keď to už bolo preňho strašne namáhavé. Raz, keď už ležal s tou zlomeninou, prišiel ho navštíviť Fedor Frešo. Plánovali, ako ešte vyrazia na koncerty. Bolo jasné, že obaja hrajú už len takú hru. Že sa to už nikdy nestane. Ja som sa vtedy prvý raz zosypala. Jeho vlastné konštatovanie, že je koniec, že to už neudýcha, bolo najsmutnejším, najtrýznivejším okamihom v živote.