Deti obetí a deti páchateľov

aký máš teraz po premiére pocit?

Sám sa pýtam, do akej miery je ten film aktuálny. Pre mňa je. Ale neviem, ako to budú vnímať iní.

mnohí asi dosť osobne. Asi to nevieš, ale jeden z mojich dedov bol sudetský Nemec, za vojny lekár vo Wehrmachte, druhý bol Žid.

Ten Nemec bol odkiaľ?

z Opavy, v 43. roku narukoval na východný front a už sa nevrátil, neprežil, tak sa to aspoň u nás tvrdilo. Krátko po novembri ´89 prišiel z Nemecka od neho list. Moja mama išla za ním, týždeň na to zomrel. Ako Nemec sa celý život bál vrátiť do Československa. 

Ľutuješ, že si za ním nešiel?

veľmi. No poďme k príbehu filmu. Ako si sa k tej látke dostal?

Raz som išiel v aute a v rádiu som počul rozprávanie o knihe Smrť v bunkri, príbeh o tom, ako rakúsky spisovateľ Martin Pollack pátral po minulosti svojho otca - nacistu.  Rozprával som to Marekovi Leščákovi a aj jeho to zaujalo. Ale tých zdrojov bolo viac. Asi pred piatimi rokmi som sa dostal k niekoľkým knihám a filmom, ktoré rozprávali o nacizme zo strany, ktorú som dovtedy nepoznal.

to je aká?

Boli to výpovede príbuzných a rodinných príslušníkov nacistov.

uvažuješ, čím sa líšia deti obetí od obetí páchateľov?

Áno. Mate Ludin o svojom nacistickom otcovi natočil úprimný film, potom je tu už spomínaný Pollack, vyšli pamäti syna Hitlerovho architekta Speera. Teda viac vecí. So scenáristom Marekom Leščákom sme si uvedomili, že sme svedkami ďalšej vlny hľadania pravdy o minulosti v nemecky hovoriacich krajinách, nie však u nás. V zahraničí to bolo už koncom 50. rokov, potom prišlo veľké hnutie sebareflexie v 70. rokoch. Nemci a Rakúšania sa znova a znova snažia vyrovnať so svojou úlohou počas druhej svetovej vojny.

„Keď prišla búrka, tak moja mama dostávala panický strach: objavili sa jej spomienky na bombardovanie a kanonádu.“

teraz to prichádza k nám.

Všimol som si taký jav. Takmer všetci dnes začínajú spovede slovami „zomrela mi matka a...“ Tým vravia, že sa rozhodli povedať pravdu o svojom otcovi alebo dedovi až v momente, keď neublížia najbližším. Tí by so zverejnením pravdy nesúhlasili. S Marekom sme si uvedomili, že je to aj náš príbeh, príbeh Slovenska.  Ako by sme aj my čakali, kým zomrú všetci priami svedkovia vojny.  Ani my sme pravdu úplne nepovedali. Áno, ospravedlnili sme sa židovským obetiam, na dejepise sa preberá SNP a Tiso, no naďalej tu vládne akési tabu, naďalej hľadáme ospravedlnenie aj za veci, ktoré sa ospravedlniť nedajú. A keď ich nepomenujeme, ostane naše historické vedomie deformované.

obaja sme rovnaká povojnová generácia. Akú nesieme za tieto veci zodpovednosť?

Iste, nemáme s vojnou nijaký priamy kontakt, lebo sme ju nezažili. Ale celé detstvo som sa v Žiline stretával s ľuďmi, ktorí ju zažili. Keď prišla búrka, tak moja mama dostávala panický strach: objavili sa jej spomienky na bombardovanie a kanonádu. Mala až fyzický pocit ohrozenia, pretože koniec vojny prežila v pivnici. Okrem toho mala veľa rôznych židovských priateľov. Jedna z nich dokonca prežila pokusy doktora Mengeleho v koncentráku a dožila sa sto rokov. Mnohí naši známi v Žiline nosili na rukách vytetované čísla, nikdy však o tom nehovorili. Oni rozprávali o živote iba pekné veci, čo mi prišlo zvláštne. Boli to najaktívnejší ľudia, akých som poznal. Radovali sa z každej maličkosti. V takomto prostredí som vyrastal, vedel som, čo sa stalo, a vedel som zároveň, že tí ľudia, obete vojny, o prežitom nehovoria, že to je tabu. A nikdy som nechápal, prečo oni tie čísla majú a my nie.

naozaj si vedel, čo sa stalo, alebo si to iba tušil?

Nie, vedel som to. Od mamy. Ona sa s nami ako deťmi otvorene rozprávala, za čo som jej vďačný. Poznal som minulosť, ale celé detstvo som mal pocit, že po vojne slovenský antisemitizmus zmizol.

dôvod?

Žil som v uzavretej bubline našej rodiny. Mnohí zo žilinskej židovskej komunity boli priatelia mojej mamy. Chodila k nám pani Elza, krajčírka, šila pre grófa Csákyho. Ten, keď sa vrátil z Viedne, tak jeho žena poslala pani Elze topánky, ktoré boli zodraté. Ušila také pekné šaty, že grófka pretancovala celý ples. A keď som potom prišiel študovať do Bratislavy, bol som odrazu prekvapený, že tu to funguje ináč. Bublina praskla, až keď som mal sedemnásť rokov.