Fico skončil. Alebo nie?

vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zasiahla aj naše osobné príbehy. Osobne si síce hovorím, že budem písať rovnako nebojácne, ako predtým, niekde na pozadí však vnímam pocit, že ma jedného dňa pre moju prácu jednoducho odkrágľujú. Čo sa po tejto tragédii zmenilo vo vašom živote? 

Veronika Remišová: Keď sa to udialo, myslela som na novinárov. Bála som sa, že sa budete báť. Vôbec by som sa tomu nečudovala a viem, že mnohým novinárom prešiel mráz po chrbte. I keď písali aj o ťažkých veciach nebojácne, nikdy si asi nemysleli, že raz za tú prácu môžu byť zavraždení. Povedala som si, že ak niekto potrebuje povzbudenie, tak sú to novinári. 

Ľubomír Galko: Ako prvé mi napadlo, že aj keď si veľa novinárov povedalo, že do toho pôjdu ešte razantnejšie, napriek tomu im niekde vzadu zostane zasvietená kontrolka. Veľmi sa ma to dotklo. Teraz poviem niečo veľmi úprimné. Myslím si, že dobrý investigatívny novinár je vo väčšom ohrození ako dobrý opozičný politik. Aj keď politik poukazuje na korupciu a odhaľuje škandály a svinstvá, novinár má menšie možnosti ochrany a obrany. Týmto chcem vysvetliť moje pocity, lebo čo sa týka môjho ohrozenia, tak som si nepripustil vôbec nič. Na rezorte obrany som si prešiel istými vecami a nikdy som ich nemedializoval. Najviac ma však na tejto vražde zasiahlo to, že to boli mladí ľudia, ktorí mali život pred sebou. Sám mám dve dcéry, staršia je o dva roky mladšia, ako boli títo mladí ľudia. Navyše aj iní ľudia, nielen novinári, ktorí sa budú snažiť zlepšiť Slovensko a prídu na niečo nečisté, nemajú istotu, že za to nezaplatia životom. To je to strašné.

Zsolt Simon: Keď som sa to dopočul, veľmi ma to zranilo. Nielen preto, že som rodič a mám dvoch synov. Povedal som si, že dosť. Toto je už za hranou. Roky sledujeme, ako sa krajina vyvíja. Ja som začal podnikať v roku 1993, keď som prišiel domov z Brna. To bola éra mečiarizmu. Cítil som ten obrovský tlak – aj keď ste len niekam išli ako podnikateľ, trikrát ste si rozmysleli, čo budete robiť. Počas dvoch Dzurindových vlád bola situácia pokojnejšia. Potom prišli Ficove vlády a každý z nás vedel, že to ide zlým smerom. Že sú tam ľudia, ktorí sú nad zákonom. Ale že to zájde vďaka ich činnosti, nečinnosti a privilegovania istých ľudí tak ďaleko, že niekto naberie odvahu zavraždiť dvoch mladých ľudí, tak som si povedal, že stačí. Keď som videl, ako idú ľudia do ulíc, povedal som si, že azda nastane nejaká zmena a ako politik som na to začal reagovať. Hanbil som sa za to, že moji kolegovia, bývalí spolustraníci, sú v tejto koalícii. Nedá sa povedať, že tam išli a nevedeli, čo ich čaká. Každý z nás mal možnosť vidieť, čo táto vládna garnitúra robí. A dnes sa ako Maďar hanbím dvojnásobne za každého Maďara v tejto vláde, ktorý nevie zaujať rázny postoj. Dnes sa už nerozhoduje o tom, či sa nájde vrah. Je to podstatná otázka, ale podstatnejšie je, či vytvoríme šancu našim deťom a vnúčatám žiť v tejto krajine slobodne, bez strachu, že ich niekto odstrelí len preto, že vyslovia svoj názor.

takmer každý deň od času, keď sme sa dozvedeli o vražde, sme svedkami množstva tlačoviek, vyhlásení, nových informácií a posunov situácie. Všetko to smeruje k otázke: padne vláda? 

Galko: Môj odhad je, že vláda nepadne. Na základe toho, čo ostatné dni robí Robert Fico, som sa utvrdil v tom, že Smer je kriminálna organizácia a urobia hocičo, aby ešte dva roky vládli. Ak bude treba tichú podporu kotlebovcov, tak ju budú mať. Ak bude treba nakúpiť nejakých poslancov opozície, tak ich nakúpia. Ak sa bude treba vyhrážať Bélovi Bugárovi, tak sa to stane. Pád vlády si viem predstaviť v jedinom prípade, ak v piatok na protest príde 100-tisíc ľudí, v utorok 150-tisíc a na ďalší piatok 200-tisíc ľudí. Môj odhad je, že v piatok (9. 3., pozn. redakcie) na protest v Bratislave príde viac ako 50-tisíc ľudí. To bude dobrý základ. Aj u koaličných politikov totiž vidieť strach v očiach. To si bežný človek nevšimne. Stačí si len uvedomiť, čo sa stalo s Andrejom Dankom, keď neuvážene vypovedal koaličnú zmluvu. Zjavil sa nejaký papier, niečo mu nastražili a zrazu bol ako vyplašený malý chlapec, ktorý si uvedomil, kde je jeho miesto a vrátil sa tam.