čo vás inšpirovalo k nakrúteniu komédie o mužovi, ktorý sa prezlieka za ženu v nikábe?
Túto myšlienku som mala v hlave už dlho. Mám veľmi rada Billyho Wildera a jeho film Niekto to rád horúce a povedala som si, že by bolo fajn urobiť ďalší film v rovnakom žánri, o transvestizme, prezliekaní sa, ale s témou závoja, ktorá je u nás vo Francúzsku veľmi aktuálna. Ďalším dôvodom bolo, že som sa práve dostala z depresie. Pochovala som život dokumentaristky a keď som sa preniesla sa cez svoj zármutok, začala som písať komédiu.
ako sa dokumentaristka dostane ku komédii?
Myslím, že je to prirodzene v mojej povahe. Aj v mojom prvom dokumente bolo napriek závažnej téme veľa humoru. Ľudia, ktorí videli oba filmy, ma v oboch spoznali a dokonca medzi nimi vidia istú paralelu. Humor je totiž priamo prepojený s beznádejou. Pomáha nám zniesť to, čo sa zdá neznesiteľné. V Iráne ľudia žijú pod náboženskou diktatúrou, vládne tam veľa zákazov, poníženia, silný tlak a jediný spôsob, akým to dokážu znášať, sú vtipy. Počujete ich všade – v taxíku, na sociálnych sieťach, na ulici. Vtipy, vtipy, vtipy...To im pomáha zniesť útlak v tejto krajine.
tento boj prostredníctvom humoru môžeme vo filme vidieť aj u rodičov Armanda, mladého muža, ktorý sa prezlieka do nikábu. Obaja rodičia sú iránski politickí imigranti a aj po štyridsiatich rokoch bojujú za svoje ideály. Koľko skutočného sa vo vašom filme nachádza?
Naozaj veľa. Dokonca aj hlavná zápletka, prezliekanie muža za moslimskú ženu, bola inšpirovaná realitou. Prvý iránsky porevolučný rezident Abolhassan Banisadr mal problémy s Chomejním, najvyšším iránskym duchovným, ktoré sa mali skončiť jeho zatknutím. Krátko predtým však utiekol z Iránu, prezlečený za ženu. Nie je to teda nič nové. Vo filme vidíme aj afganských utečencov, ktorí hovoria Armandovi, že na to, aby mohli navštíviť svoje priateľky či snúbenice, sa museli doma prezliekať za ženy. Aj to je pravda, dozvedela som sa to od utečencov, s ktorými som roky pracovala. Počas Talibanu, ale aj po ich odchode, sa museli často prezliecť za zahalené ženy, aby navštívili svoje milé.
„Keď neviete, kto ste, môže prísť hocijaká sekta a ponúknuť vám novú identitu. A to je veľmi nebezpečné.“
filmoví utečenci teda vznikli na základe reálnych postáv?
Áno, všetci tí afganskí žiadatelia o azyl sú v skutočnosti reálne postavy. Armandovi rodičia sú tiež veľmi realistickí, inšpirovala som sa pri nich vlastnými rodičmi, ale aj celou iránskou diaspórou v Paríži. Napríklad to, že bývajú v maličkom byte v šestnástom obvode, aby ich syn mohol ísť na prestížne školy, to je realita iránskej komunity v Paríži. Takmer vždy žijú v pekných štvrtiach, aj keď veľmi skromne, aby ich deti mali prístup k dobrým školám. Opísala to aj jedna sociologička vo svojej dizertačnej práci o iránskej komunite v Paríži.
vo vašom filme je podstatná postava Mahmuda, mladého muža, ktorý skĺzne k radikalizácii. Vychádzali ste aj pri ňom z vlastnej skúsenosti?
Nikdy som takého človeka nestretla, no čítala som množstvo zdrojov o džihádistickom hnutí, fundamentalizme a skúsenostiach mladých. Pred niekoľkými mesiacmi film premietali v parížskom domove pre mladých, v ktorom psychiatri a etnológovia pracujú so skupinami mladých radikalizovaných ľudí, aby im pomohli s deradikalizáciou. Film tam premietli práve tímu odborníkov, ktorí po jeho zhliadnutí viedli veľmi zaujímavé diskusie a nesmierne ma potešili. Napriek tomu, že som sa nikdy nestretla s mladým človekom, ktorý by skĺzol smerom k džihádizmu, podarilo sa mi podľa nich vykresliť túto postavu veľmi verne.
váš film naznačuje, že človek, ktorý je na ceste k radikalizácii,potrebuje lásku a pochopenie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.