Stoka bola ako Warholova fabrika

prečo sa vo svojich textoch tak často vraciaš do detstva?

Asi preto, že starnem. Myslím si, že všetky základné veci sa udejú v detstve, to ostatné je už len ich dôsledok. (Smiech.) Moje textové návraty do detstva majú aj praktický dôvod. Keď som robil texty pre prvý album Ali ibn Rachid, vôbec sa mi nedarili. Nebol som s nimi spokojný, nevedel som, o čo by mali byť. Počúval som Pražský výběr, prekladal som si texty The Beatles, čítal som Kainara, Seiferta, Verlaina, Baudelaira a Válka. Aj Peteraja som zhudobnil, ale potom som zistil, že taká pesnička už existuje. (Smiech.) Neskôr som narazil na texty z detského šlabikára z druhého alebo tretieho ročníka. Pesničky Naďa, Modré more, Pečivo sú odtiaľ. 

považuješ sa hlavne za hudobníka?

Cítim sa skôr na pomedzí. Som hudobník a niekedy aj herec. To ostatné menej, skôr z donútenia, aby som mohol robiť hudbu a divadlo. Napriek tomu, že by som nemal byť hercom, robím to rád. 

ale začínal si s hudbou. Ako ťa rodičia donútili k tomu, aby si si zobral do ruky husle?

Mali sme to v rodine. Dedo bol hudobník, otec tiež. Bolo to prirodzené. Nemal som ani šancu uvažovať o niečom inom.

a šport?

Spravil som skúšky do športovej hádzanárskej triedy. Ale omylom. Na ihrisku bola lavička a za ňou bránka s brankárom. Pointa spočívala v tom, že som s loptou, ktorá na detskú ruku bola pomerne veľká, musel driblovať, preskočiť lavičku, vo výskoku hodiť loptu a dať gól. Vyskočil som, lopta sa mi vyšmykla z ruky, spadla pred brankára, preskočila ho a skončila v bráne. Za normálnych okolností je to klasický hádzanársky ťah. V tomto prípade išlo o moju neschopnosť a vďaka nej som sa dostal do športovej triedy. Takých vecí sa mi dialo v živote veľmi veľa. (Úsmev.) Do hádzanárskej triedy som chodil dva-tri roky, ale musel som sa rozhodnúť. Hádzaná a husle nešli dokopy.

neskôr si študoval husle na konzervatóriu v Košiciach a pripravoval si sa na dráhu husľového virtuóza. Čo nakoniec rozhodlo, že si v tom nepokračoval?

Nevidel som životnú perspektívu v tom, že budem hrať v orchestri každý týždeň nejakú symfóniu. Aj som cvičil, ale zistil som, že niečo je zle. Na husľového virtuóza to nestačilo. Začal som uvažovať o niečom inom, aj o divadle. 

ďalší dôvod bol asi vznik skupiny Ali ibn Rachid, nie?

Pred Ali ibn Rachid boli ešte iné kapely. Napríklad skupina Dominanta. Prvú kapelu som s kamarátmi založil ešte na základnej škole. Hrali sme vlastné skladby, ale aj pesničky Smokie, Beatles a od Katapultu.

ako vznikol ten bláznivý zvuk Ali ibn Rachid?

Pamätám si, že som bol zúrivý z toho, ako som chcel ovplyvňovať kapely, aby hrali tak, ako ja chcem. (Smiech.) Aj sa mi to trochu darilo, ale nakoniec som si musel založiť vlastnú kapelu. Nie je možné, že prídeš niekomu do kapely a rozbiješ mu ju. Začiatok AiR súvisel so stretnutím s  Martinom Marinčákom, ktorý študoval spev, ale bol z toho rovnako nešťastný ako ja z môjho štúdia huslí. Zo začiatku sme hrali niečo ako džezrock. Zloženie kapely sa neustále menilo, skladby boli čoraz viac vyhranejšie, mali už iný charakter ako na začiatku, ale stále sme neboli spokojní so spoluhráčmi. Tak  do skupiny postupne prišli Dano Hurtuk, Vlado Šipoš a Jano Višňovský. To bol základ Ali ibn Rachid. 

prvý album Ali ibn Rachid je fascinujúci v tom, že som nikdy predtým ani potom nič podobné nepočul. V časopise Rock and Pop dostal od českých kritikov maximálny počet hviezdičiek, ale na Slovensku sa na vás museli pozerať ako na bláznov.

Vtedy sme už mali za sebou zopár koncertov. V Prešove nás poznali, tam náš koncert bol takou malou lokálnou udalosťou. Potom si pamätám, ako sme raz hrali v Martine v nejakom bare.  Z divadla som si požičal kostým jaštera s chvostom. Pred nami hral Edo Klena, mal tam svoj fanklub. Potom sme hrali my, ľudia ticho sedeli a pozerali, čo to má byť. Potom sme sa vrátili do šatne. Vo dverách sa objavil nejaký chalan, ukázal na mňa prstom a povedal: „Aha, toten jašťur!“ To bola asi jediná reakcia, na ktorú si pamätám.      

okolo skupiny, ktorú videl len málokto, vznikol akýsi kult. Prečo?

Miloš Karásek raz povedal, že Ali ibn Rachid znie, ako keby na Slovensku pristálo UFO. Ani ja dnes presne nechápem, prečo sme hrali takú hudbu a ani celkom nerozumiem, čo sa vlastne udialo.

mám pocit, že takáto hudba mohla vzniknúť iba na východe. 

Za socíku sme nemali bežne prístup k platniam takzvanej západnej hudby, iba ak ich niekto prepašoval z Juhoslávie alebo ich dostal od rodiny zo Západu. Aj informácií bolo veľmi málo alebo boli pokrivené. Keď sa to všetko splietlo dohromady, vznikla z toho takáto bizarná vec. Pamätám si, ako som na Slobodnej Európe počúval Kryla. To počúvanie kazila rušička s pazvukmi, ruchmi a šumami. Neskôr, keď som už Kryla počul z platne tak, ako to naozaj malo byť, zdalo sa mi to nudné. Chýbali mi všetky tie ruchy. Aj to je asi aj jeden z dôvodov môjho príklonu k noiseovej hudbe. Páčia sa mi ruchy, pazvuky a chyby. To, čo je dnes moderné, som zažíval nechtiac pri počúvaní Slobodnej Európy.