Biele miesta v histórii

posledných osemnásť rokov sa venujete histórii holokaustu na tzv. arbitrážnom území, čo je časť Slovenska, ktorá bola od Slovenska oddelená po Prvej viedenskej arbitráži a od 2. novembra 1938 pripadla Maďarsku. Prečo ste si vybrali práve túto tému?

V slovenskej laickej i odbornej verejnosti keď sa hovorí o holokauste na Slovensku, tak sa v drvivej väčšine hovorí len o tom, čo sa odohrávalo na území vojnového slovenského štátu. Laická verejnosť na Slovensku vie len veľmi málo o tom, čo sa odohrávalo na spomenutom arbitrážnom území. Až na malé výnimky si tento horúci zemiak prehadzuje slovenská a maďarská historiografia: pre slovenskú je problém štúdium a interpretácia archívnych dokumentov, ktoré sú z tej doby v maďarskom jazyku, pre maďarskú je to mimo dnešného územia štátu, nech sa tým preto zaoberajú kolegovia na Slovensku. Preto je spracovanie histórie holokaustu na južnom Slovensku tak trochu terra incognita. Ja som sa začal touto témou zaoberať asi v roku 2000, hoci som vzdelaním strojný inžinier. Vedeckú hodnosť som získal na Strojníckej fakulte dnešnej STÚ v Bratislave, kde som aj dlhé roky vyučoval. Docentúru som získal na Univerzite židovských štúdií v Budapešti, kde prednášam o udalostiach obdobia rokov 1938 až 1947.

o akom území sa presne rozprávame?

O tzv. arbitrážnom území, ktoré bolo z južného Slovenska vykrojené v rozsahu približne 10-tisíc štvorcových kilometrov, od Senca až po Michalovce. Nová hraničná čiara išla od Senca ku Galante, potom medzi Šuranmi a Nitrou, smerom za Levice, Veľký Krtíš, Lučenec, Rožňava vrátane Košíc a hore až po hranice s vtedajšou Podkarpatskou Rusou. Žilo tam milión ľudí, z nich 4 percentá, teda 40- až 42-tisíc občanov židovskej národnosti alebo náboženstva. Na nich sa po pričlenení k Maďarsku začali okamžite  vzťahovať protižidovské zákony Maďarského kráľovstva, ktoré tam v tej dobe už boli v platnosti.

boli to podobné zákony ako Židovský kódex na Slovensku? 

Áno, podobné, len nie tak koncentrované ako bol Židovský kódex na Slovensku, ale v postupnosti štyroch zákonov od roku 1938 do 1942. Prvý zákon, prijatý už začiatkom roku 1938 o tzv. zabezpečení rovnováhy v hospodárskom živote,  obmedzoval účasť Židov v slobodných povolaniach, ale aj v zamestnaniach na 20 percent. Jeho uplatnením prišla drakonická revízia živnostenských oprávnení. Keď nejaký obchod nezískal povolenie na pokračovanie svojej činnosti, musel ho židovský majiteľ zavrieť. Tisíce ľudí aj s  rodinami prišli o obživu. Bol tu trochu iný postup, než v slovenskom štáte, kde prebiehala arizácia alebo likvidácia židovských podnikov. Na arbitrážnom území museli Židia po odňatí živností neodkladne zavrieť svoje obchody a skladové zásoby predať nežidovským obchodníkom. Samozrejme, pod cenu. Z Győru, z tamojšej živnostenskej a obchodnej komory, prišli znalci, ohodnotili tovar väčšinou na jednu štvrtinu, maximálne tretinu ceny. Takže týchto živnostníkov mocou štátu vyrabovali. Pre príslušníkov slobodných povolaní – lekárov, právnikov, umelcov, bola pre výkon ich činnosti stanovená podmienka členstva v odbornej komore. Ale zákon súčasne stanovoval, že „Žid nemôže byť členom Komory“. A potom tento drakonický limit 20 percent pre živnostníkov znížili druhým protižidovským zákonom na 6 percent. A kým ten prvý selektoval ľudí podľa náboženského vyznania a príslušnosti k cirkvi, ten druhý už bol na rasovom princípe presne podľa norimberských rasových zákonov.