Režisér Marián Amsler: Nepovažujem sa za inovátora

viackrát ste inscenovali Čechova, majstra krátkych príbehov, dokonca ste za neho získali dve Dosky. Tolstoj s jeho veľkolepým románom stojí na úplne opačnej strane rozprávania príbehu. V čom vidíte medzi nimi rozdiel vy?

Čechov písal drámy vyložene pre divadlo, vo veľkej skratke, veľmi konzekventne a matematicky presne vystavané v rámci vývoja príbehu postáv. Tolstého Vojna a mier dráma nie je. Je to román, ktorý písal a vydával po častiach šesť rokov, doslova je to sága niekoľkých rodov v priebehu pätnástich rokov. Začal ho písať krátko po svadbe ako jeden zo svojich prvých veľkých románov, nebol ešte veľmi skúsený spisovateľ. Je to veľmi rozsiahle a nekonzistentné dielo. 

vojna a mier zapadá do dramaturgie Činohry SND, ktorá sa v tejto sezóne vrátila ku klasike. Prečo ste si vybrali na inscenovanie práve tento román? 

V poslednom čase je pre mňa veľmi ťažké vybrať si titul, pretože moje inscenácie sú vždy iné a na každú sa snažím hľadať špecifický kľúč. Musí to byť pre mňa vždy výzva. Častejšie robím súčasné hry, ktoré nie sú ešte overené súčasnou tradíciou, tam je pre mňa výzvou prvýkrát predstaviť v slovenskej alebo českej premiére nové texty súčasnej dramatiky. Vojna a mier je asi jedna z najväčších výziev, aké som doteraz absolvoval, zároveň je to pre mňa zavŕšenie akejsi trilógie na veľkom javisku Činohry SND. Jana Eyrová, Fanny a Alexander a Vojna a mier sú tri veľké eposy, pôvodne nedramatické, ktoré prenášame na javisko. S dramaturgičkou Darinou Abrahámovou sme hľadali titul, ktorý by využil možnosti veľkého javiska, veľkého hereckého súboru a osobností SND. 

kedy ste prvýkrát čítali Vojnu a mier? A prečítali ste celých 1 400 strán?

Pred dvoma rokmi. Poznal som ten príbeh, vedel som o čom to je, ale poctivo som sa do toho pustil až teraz. Nie je to jednoduché čítanie, je to veľmi rozsiahle a veľmi striedavo poňaté. Zobral som si tie štyri časti na prázdniny a myslel som si, že to za 2-3 týždne dám. V auguste som mal prečítané asi tak jeden a pol časti, pretože už som to čítal s vedomím, že uvažujeme o inscenovaní a začal som si to poznámkovať, vracal som sa, hľadal niektoré pasáže. Čiže je to iný typ čítania, ako keď si slobodne preskakujem nudné pasáže. Trvalo to naozaj niekoľko mesiacov. 

„Divák vidí len to, čo sa deje reálne na plátne. Musí to byť dokonale naskúšané a vymyslené, aby ste mali pocit, že ste tam, súčasťou vojnového poľa.“

daniel Pennac v eseji Ako román práve na príklade Tolstého románu ilustruje, že každý čitateľ si v tej istej knihe v rôznom veku môže nájsť vždy niečo iné. Ľúbostný príbeh, vojnový, historický... Čo ste si v ňom našli vy? 

Pre mňa osobne je jedna z najzaujímavejších línií priateľstvo medzi dvoma hlavnými hrdinami Andrejom Bolkonským a Pierrom Bezuchovom, vnímam to ako jednu z najzásadnejších tém románu. Nemyslím priamo ten vzťah, ale ako sa stretnú dva absolútne protikladné temperamenty, dva životné postoje. Scény, v ktorých sa konfrontujú, každý so svojou životnou filozofiou, sú jedny z najzaujímavejších. Každý hľadá v postavách autobiografické črty autora, a aj keď sa to ťažko dokazuje, tak ja si myslím, že veľmi veľa osobných zážitkov a skúseností Tolstoj vpísal do týchto dvoch postáv – dvakrát nedoštudoval, sťahoval sa, hral karty, chodil do bordelov, išiel s bratom do vojny... Aj postava rozprávača v našej dramatizácii je Tolstoj. Rozpráva autorove akoby scénické poznámky, komentuje dej. Spolu s Pierrom a Andrejom fungujú ako taká zvláštna trojica nositeľov tolstojovských myšlienok, filozofie, svetonázoru. 

čo z toho môže najviac zarezonovať v súčasnom divákovi? 

Hneď v prvej scéne v roku 1805, krátko pred bitkou pri Slavkove, odznie veta: „Aby sa v Európe udržal mier, musí vzniknúť istá aliancia európskych národov, do ktorej čela ak sa postaví Rusko a jej veľký vladár, tak pomôže zachrániť Európu.“ Čo je veľmi zvláštna vec, lebo zrazu si uvedomíme, že v Európe niekoľko generácií vojnu nezažilo, žijeme v pocite istého bezpečia, veríme Únii,  ale ak sa rozpadne, možno mier nebude udržateľný. Zaujíma ma veľký vladár, cár a Rusko a vplyvy, ktoré prichádzajú z východu. Celé toto pnutie medzi Východom a Západom je veľmi silné a aktuálne. 

ale nemyslíte si, že Rusko zachráni Európu?

Samozrejme, že nie. To bol citát, preto idú do boja, lebo majú pocit, že veľký cár môže zachrániť mier v Európe. 

SND uvádza Vojnu a mier už druhýkrát.  V roku 1973 ju uviedli v réžii Jozefa Budského podľa divadelnej adaptácie z roku 1963 z pera Alfreda Neumanna, Ervina Piscatora a Guntrama Prüfera. Prečo ste siahli aj vy po tejto adaptácii a nenapísali ste si ju nanovo sami? 

Mali sme pocit, že predloha, vďaka ktorej vznikla silná a slávna Budského inscenácia, je taká dobrá. Až potom sme si zohnali pôvodný nemecký text, pretože existoval iba preklad pána Obucha z roku 1973, ktorý si už pán režisér Budský sám upravil. Originál sme nanovo dali preložiť a až keď som to začal porovnávať, zistil som, že Budského verzia je niekde úplne inde. A to som ešte vtedy nevedel, že Piscator s Neumanom a Prüferom to pôvodne dramatizovali pre Broadway, na zákazku pre americké, a nie európske divadlo. Navyše je aj silne dobovo ovplyvnená. Až vtedy som zapochyboval, či to bola správna voľba, či by nebolo lepšie dramatizovať to celé znovu, ale to je naozaj práca na niekoľko rokov.