siedmeho novembra 1994 ste sa stali primátorom Viedne. Ako si na tento deň spomínate?
Veľmi presne, už predtým som bol takmer sedem rokov v mestskej rade, teda v podstate vo vedení mesta, takže to pre mňa nebola až taká veľká zmena. Mal som aspoň odrazové body. V roku 1989 padla železná opona, zmizli komunistické diktatúry a po referende v roku 1994 sme o rok neskôr vstúpili do Európskej únie. Boli to dve veľmi dôležité udalosti pre Rakúsko a tým pádom aj pre Viedeň. V podstate, práve tieto dve udalosti určovali smer mojej práce. Pokračovali sme v tom, čo začal môj predchodca Helmut Zilk, v budovaní mostov medzi Viedňou a hlavnými mestami východnej Európy – Bratislavou, Prahou, Budapešťou, a taktiež aj Varšavou alebo Sofiou. Budovať tieto mosty bolo pre nás po páde železnej opony ešte dôležitejšie ako predtým. Dôležitý bol najmä vzťah s Bratislavou. Išlo v prvom rade o spoluprácu v transfere technológií. Mám na mysli najmä mestské technológie v odboroch prepravných technológií, ďalej v dodávkach energií, spracovaní odpadov a podobne. To boli ťažiská spolupráce, dnes hovoríme už o partnerstve na rovnakej úrovni.
v akom stave ste mesto uprostred deväťdesiatych rokov dostali do rúk? Aké malo problémy?
Problémy sú vždy, ale nemôžem povedať, že by boli neriešiteľné. Samozrejme, v každom meste sa vyskytnú dopravné problémy. V tom čase toho bolo, samozrejme, už menej ako v sedemdesiatych rokoch. Vtedy sme mali najväčšie starosti so znečistením ovzdušia a veľké problémy boli aj v súvislosti s individuálnou prepravou. Mesto bolo v prvej polovici deväťdesiatych rokov rozvíjajúcou sa metropolou, poznačenou rámcovými podmienkami, ktoré boli definované hospodárskym vývojom. Vývoj Európskej únie bol preto pre Rakúsko len a len prínosný.
je niečo, čo ste ako primátor Viedne nedokázali urobiť?
(Smiech.) To sa práve stalo titulom mojej knihy Som len primátor, nie som Boh. Samozrejme, existuje veľa vecí, ktoré som nemohol robiť, ale tie najzávažnejšie problémy sme mali po roku 2008, a tým nemyslím majstrovstvá Európy vo futbale, ale hospodársku krízu, ktorá prišla zo Spojených štátov a z celej Európy.
čo konkrétne máte na mysli?
V roku 2009 viedla hospodárska kríza k tomu, že Viedeň mala o miliardu nižšie príjmy ako rok predtým. Z tejto krízy sme sa dostali investíciami v meste a našetrili sme si na prípadnú ďalšiu krízu. Aby sme však mohli stimulovať ekonomiku v meste, dostali sme sa do dlhu. Dnes ekonomika funguje vynikajúco. Teraz je cieľom mesta splatiť dlhy, ktoré vznikli po roku 2008. Myslím si, že Viedeň má výdavky trinásť miliárd eur a dlh päť miliárd, takže nejde o žiadnu katastrofu.
viedeň bola nedávno zvolená za celosvetovo najlepšie mesto pre život už deviaty rok po sebe. Prečo je to tak?
Pred troma mesiacmi by som vám povedal, že preto, lebo sme ako vedenie mesta tak super pracovali. Dnes si môžem ten vtip ušetriť. Nechcem dehonestovať štúdiu, ktorú ste citovali, lebo bola veľkým prínosom v turistickej oblasti. To nemožno poprieť. Osobne si však myslím, že prínosnejšie boli štúdie dvoch viedenských univerzít, ktoré mapovali kvalitu života vo Viedni z pohľadu Viedenčanov.
o čo v týchto výskumoch išlo?
Na prieskume sa zúčastnilo osemtisíc respondentov. Preto mi tieto štúdie boli osobne prednejšie. Po dvadsiatich štyroch, teda takmer tridsiatich rokoch vo vedení mesta vieme, v čom sme dobrí, a čo dokážeme. Jednoducho vieme, čo funguje. Dôležité v týchto štúdiách bolo to, že sme v nich nedopadli vo všetkých bodoch až tak dobre. Máme oblasti, v ktorých je potrebné vykonať zmeny. Čo sa týka Viedne, ako najlepšieho miesta na život, je tam viacero vecí. Veľmi dôležité je vzdelávanie. Urobili sme zo škôlok prvý míľnik pre vzdelanie detí, aby to nebolo len miesto, kde odložíte dieťa a nič sa nenaučí. Ďalej podpora mimo univerzitného výskumu a inovácií, tým myslím podporu rôznych technologických hubov a startupov.
„Aj Viedeň potrebovala po vojne štvrťstoročie na to, aby sa vypracovala na európsku úroveň.“
okrem školstva či výskumu sa však dnes Viedeň chváli aj fungujúcou dopravou či mnohými kultúrnymi príležitosťami.
Samozrejme, sú tu aj iné dôležité veci potrebné pre bežný život ako doprava alebo zdravotníctvo. Netreba však zabudnúť, že máme veľmi aktívny kultúrny život. Nedokážeme žiť len z Novoročného koncertu a z Plesu v opere. Sú to aj udalosti ako napríklad Viedenské slávnostné týždne alebo „Live“ ples, ktoré majú výnimočný význam. Práve to tvorí tu rozdielnosť, širokú diverzitu kultúrneho života v našom meste. A to je pre mesto ako Viedeň dôležité. Asi sa ma ako ďalšie opýtate, čo je najväčšou výzvou pre udržanie takéhoto stavu Viedne. Povedal by som, že je ňou rast. Mesto rastie v priemere každý rok o dvadsaťpäťtisíc nových Viedenčanov. Ako sa mi teda darilo aj napriek tomuto rastu obyvateľstva udržiavať Viedeň vcelku ako jedno nádherné umelecké dielo? Ako dávam ľudom k dispozícii priestor na bývanie bez toho, aby som vytvoril getá? Dôležité je zachovať kultúru, tradičné kaviarne, teda klasické komunikačné zariadenia. Najlepším príkladom je časť Seestadt, môžete si pozrieť, čo sme tam vytvorili a stále tvoríme.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.