Ústavný súd má tiež limity

v týchto dňoch sa rozhoduje o povahe nasledujúcich dvanástich rokov. Je to tak?

Daniel Lipšic: Je to jedno z významných, absolútne kľúčových rozhodnutí. V USA práve prebieha nominácia na nového sudcu Najvyššieho súdu, a je to predmetom obrovskej polemiky. Ide tam o jedného sudcu z deviatich a je to doživotná funkcia. Keďže Najvyšší súd tam v posledných rokoch mimoriadne ovplyvňoval aj rozhodujúce témy spoločenského diskurzu, tak je to v súčasnosti jedna z najzásadnejších volieb v USA. U nás je o podobné rozhodnutia trochu menší záujem, lebo ľudia majú pocit, že Ústavný súd je niekde veľmi vzdialený.

ale to nie je základný problém.

DL: Problém je, že ak by bol Ústavný súd kreovaný spôsobom, že by sa sudcovia necítili viazaní textom Ústavy, ktorý interpretujú, ale skôr by do svojho rozhodovania vnášali svoje spoločenské a politické preferencie, tak by sa to mohlo na najbližšie roky naozaj skončiť katastrofou. Samozrejme, vždy to má nejakú hranicu. V demokracii Ústavný súd dlhodobo nemôže robiť čokoľvek.

čo máš potom na mysli pod katastrofou?

DL: To, že v prípade, že by aj došlo na zmenu vlády a prijali by sa reformné zákony, Ústavný súd ich by ich mohol rušiť aj z dôvodov, ktoré nie sú zakotvené v texte Ústavy. Takto napríklad svojho času zrušil Špeciálny súd bez toho, aby to malo oporu v Ústave.

pán Mazák, ako sa Ústavný súd týka mňa ako občana Slovenskej republiky?

Ján Mazák: Ústavný súd je posledná poistka, ktorá chráni jednotlivca pred výčinmi výkonnej, ale aj zákonodarnej a súdnej moci. Tá poistka funguje tak, že keď ste sa ako jednotlivec nedovolali svojej pravdy, a všetky rozhodnutia a postupy, ktoré boli voči vám uplatnené, výrazne porušujú hodnoty, ktoré sú obsahom Ústavy alebo nejakého dohovoru, napríklad Charty základných práv EÚ, tak Ústavný súd by mal v takom prípade zabrať a povedať: „Chránim ťa alebo ťa nechránim, pretože nedošlo k nijakému takému činu, ktorý by sa dal kvalifikovať ako porušenie ústavnosti.“ Od roku 1993 viacerí tento význam Ústavného súdu pochopili na vlastných osudoch. Ale je pravda, že väčšina spoločnosti ho vníma z veľkej diaľky a tieto témy sa ľuďom komunikujú len veľmi ťažko.

prečo?

JM: Lebo to, čo tu povedal Daniel, znie síce pekne, ale je to skutočne na ťažkú komunikáciu, ktorú treba veľmi zjednodušiť, aby ľudia pochopili, že keď pôjdu k najbližším voľbám, tak nebudú rozhodovať len o tom, kto bude vo výkonnej a zákonodarnej moci, ale aj o tom, kto bude obsadzovať Ústavný súd.

je Ústavný súd v každej demokratickej krajine?

DL: Áno, ústavné súdnictvo je v každej demokratickej krajine, ktorá je liberálnou demokraciou, čiže takou, ktorá stojí na princípe, že väčšina rozhoduje, no existujú v nej veci, o ktorých ani väčšina rozhodovať nemôže. A práve toto stráži ústavný súd.

v Amerike sa taký súd volá Najvyšší. 

DL: Američania v tom majú akoby dvojitú jurisdikciu: rozhodujú, samozrejme, aj o ústavnosti či protiústavnosti zákonov, ale aj o výklade federálneho práva.

ak v každej slušnej krajine existuje ústavný súd, predpokladám, že sa naň dostávajú top osobnosti. V USA môžu byť z radov demokratov alebo republikánov, navzájom nemusia jeden s druhým súhlasiť, no sú to kapacity. Zo Slovenska mám roky opačný pocit.

DL: Trochu paušalizuješ. Na Ústavnom súde pracovali aj kvalitní sudcovia. Dokonca aj dnes tam takí sú. No je pravda, že tam boli aj ľudia, ktorí tie odborné parametre zjavne nespĺňali alebo nespĺňajú. Títo tam boli len preto, lebo mali za sebou politické krytie. Problémom je teda aj to, že výber, ktorý sa má teraz u nás aspoň sčasti zmeniť, nepodlieha až takej dôraznej kontrole zo strany parlamentu, ako to býva zvykom v iných krajinách.

„U nás to ľudí nezaujíma. Majú pocit, že Ústavný súd je niečo veľmi vzdialené.“

tá kontrola prebieha ako?

DL: V roku 2006 sme síce presadili híringy na kandidátov, no mediálny záujem bol predsa len trochu limitovaný: asi na pätnásť až dvadsať minút na kandidáta. Keď bol taký híring v USA, trval celý týždeň pred súdnym alebo ústavnoprávnym výborom amerického Senátu. Išli tam naozaj do podrobností. Máš pravdu v tom, že tí kandidáti mali síce na mnohé veci odlišné názory, ale boli to všetci mimoriadne erudovaní odborníci. O tom tam nebola nikdy nijaká pochybnosť.

na našom Ústavnom súde však doteraz pôsobí napríklad Peter Brňák, ktorého si pamätám z 90. rokov ako aktívneho poslanca z HZDS, ktorý zdôvodňoval správnosť tých najhorších rozhodnutí Mečiarovej vlády. Predsedníčkou je Ivetta Macejková. Akú len už má táto pani autoritu v našom súdnictve? Preto sa mi zdá, že občania dôležitosti tohto súdu nerozumejú, zatiaľ čo politici až príliš dobre.

JM: Každého uchádzača aj každého navrhovateľa takého uchádzača sa pýtam, či vie vysvetliť, prečo by mal byť práve on kvalifikovaný na prácu na Ústavnom súde, či je na to aj morálne spôsobilý. Veď sa nám stalo už i to, že bol vymenovaný za sudcu človek právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, hoci so zahladením odsúdenia. Nech sa už hocijako vyvinie celé to politické divadlo okolo zmeny voľby kandidátov na sudcov Ústavného súdu, predpokladám, že by sa bolo treba veľmi úderne spýtať uchádzačov a ich navrhovateľov, prečo sa domnievajú, že sú schopní zastávať jeden z najvyšších sudcovských postov. To by malo potom presvedčiť aj prezidenta, ktorý musí mať istotu, že keď vymenuje kohokoľvek z kandidátov, splní si svoju základnú povinnosť dbať na riadny chod ústavných orgánov.

to znie síce pekne, ale je to z ríše snov. To si myslím preto, lebo vieme, kto boli naposledy navrhnutí kandidáti, ktorých prezident musel vymenovať: Laššáková, Mamojka a Duriš. To tiež vypovedá čosi o ich navrhovateľoch.

A to azda bráni tomu, aby sa právnická verejnosť, médiá a ďalší pýtali na navrhnutých uchádzačov?

nebráni a je správne sa na nich pýtať, no zdá sa mi, že stojíme pred situáciou, keď tam budú „navolení“ poslušní stranícki kandidáti. A keď sledujem diskusiu o tom, čo zmeniť alebo nezmeniť v prípade voľby sudcov Ústavného súdu, tak sa mi zdá, že cieľ, mať tam svojich ľudí, je úplne zrejmý. Je to tak alebo nie?

DL: Ten cieľ asi zrejmý je, ale nepodceňoval a ani nepreceňoval by som verejný tlak. Je to jedna z možností, ak neberiem do úvahy aj rozhodnutie prezidenta, pretože tých dvanásť rokov je naozaj pridlhý čas. Verejnosť aj poslanci majú právo poznať nielen odborné curriculum toho-ktorého kandidáta, ale vedieť aj o jeho vnímaní úlohy sudcu Ústavného súdu a o tom, akú teóriu ústavnej interpretácie zastáva.