kafka je všeobecne považovaný za pesimistického autora. V jeho textoch však často vídať náznaky humoru a irónie. Bol Franz Kafka vtipný človek?
V súkromí bol zábavný, očarujúci a duchaplný. Ale ľudia z jeho okolia nepoznali jeho denníky, v ktorých odhaľoval svoje pesimistické myšlienky. Z jeho denníkov, románov či poviedok sa nám zdá Kafka naozaj veľmi temný. Navyše, v nemeckých školách sa povinne čítajú tie najznámejšie diela – Proces, Premena a V trestaneckej kolónii, ktoré patria k tej najtemnejšej stránke jeho tvorby. Text V trestaneckej kolónii je pritom jeho jediný text, v ktorom nie je ani náznak humoru. Väčšina ľudí však nepozná Kafkove menej známe texty, ktoré sú plné vtipu, dokonca až situačnej komiky. Minulý týždeň som bol na podujatí, kde herci predčítali Kafkove texty. Zaznel text s názvom Poseidon, je to krátka, dokončená poviedka. Kafka v nej boha vojny, Poseidona, zobrazuje ako úradníka, ktorý riadi more. Diváci sa na tom nesmierne dobre zabávali. Ale keby Kafka navštívil terapeuta – čo nikdy nespravil – povedal by mu: Mladý muž, musíte sa pozbierať, ste príliš negatívny.
jedným z vysvetlení jeho negatívnej povahy bol vzťah s otcom. Boli úplnými protikladmi. Vo svojej knihe píšete, že Kafku desila najmä otcova nevyspytateľnosť – nikdy nevedel, kedy a prečo príde jeho trest. Aj to Kafku ovplyvnilo?
Nemyslím si, že otec bol Kafkov najväčší problém. Najviac mu uškodilo to, že ako malý chlapec bol neustále sám. Nie každý vie, že Kafka bol do svojich štyroch rokov úplne osamotený, pretože rodičia všetok čas trávili v galantérii, ktorú vlastnili. Hlavným dôsledkom toho bolo, že si nedokázal vytvárať vzťahy. Svojej snúbenici Felicii Bauer písal listy každý deň a denne aspoň jeden list dostal. Keď dva dni žiaden nedostal, bol presvedčený, že je koniec.
Neveril v trvácnosť vzťahov. Neustále potreboval signály: Franz, sme tu pre teba, chceme ťa za priateľa. Keď mu niekto úprimne povedal: mám ťa rád, nevedel to prijať. Bol o sebe presvedčený, že je nikto, že nič neznamená. A že človek, ktorý mu vyznáva lásku, musí mať postranné myšlienky. Vidno to aj na jeho diele, ani v jednom texte nenájdeme čo i len jeden láskyplný vzťah. Výrazná je scéna stretnutia muža a ženy v románe Zámok. No ani to nie je autentický vzťah, je v ňom neustále prítomná postranná, pragmatická myšlienka, že jeden od druhého niečo chce.
v čom teda pri výchove zlyhali Kafkovi rodičia?
Jeho otec pochádzal z veľkej chudoby. Vlastnou prácou sa vypracoval do vyššej sociálnej vrstvy. V Prahe vybudoval obchod, ktorý mal neskôr až pätnásť zamestnancov. Mal štyri deti, ktorým poskytol dobré vzdelanie. Jeho sociálny vzostup mu potvrdzoval, že jeho štýl života je ten správny. Svojim deťom neustále pripomínal: neviete si predstaviť, aký som bol hladný a chudobný. A vy si nevážite, že máte na stole každý deň mäso. Kafka viackrát hovoril: Rád by som počúval otcove príbehy z dediny. Ale nie ako výčitku za to, ako žijem ja. Už ako dieťa si vytvoril kvôli výčitkám hlboko zakorenený pocit zlého svedomia. Ako dospelý premýšľal – jeho otec môže ako starec povedať, že niečo dosiahol. Vybudoval podnik, vychoval deti, ktoré sa majú dobre. A Kafka si vyčítal: Čo raz budem hovoriť ja? Čo som dosiahol? Popísal som dvetisíc strán, ale načo to je? Jeho otec nemal vzdelanie, žiadne školy, ale Kafka mal vždy pocit, že je mu morálne nadradený.
aj keď bol Kafka dobrý študent, premiant, bol presvedčený, že každý ročník zvládol len podvodom. Triasol sa, kedy už profesori konečne odhalia, že nič nedokáže. Z maturity mal potom panický strach. Píšete, že práve strach zo skúšky a neschopnosť ju zvládnuť bol neskôr výrazný motív Kafkovho diela.
Kafka mal trvalý pocit menejcennosti. Bojoval s pocitom, že si nič nezaslúži. Mal pocit, že v každom okamihu života musí dokazovať, že má právo tu byť, pracovať. Každá minúta života sa tak mení na skúšku. Dokonale to vidno v románe Proces. Každé zlyhanie v ňom znamená okamžitý trest.
pred maturitou sa však zúčastnil s kamarátmi tajnej akcie – učiteľovi ukradli zápisník a odpísali z neho, čo bude na skúške. Píšete, že to vyžadovalo odvahu a bolo to zároveň potvrdenie, že má dôveru spolužiakov. To trochu narúša obraz ustrašeného študenta, nie?
Mal taký obrovský strach zo skúšky, že dokázal prekonať ten menší strach, prezradenie z podvodu. Iba tak dokázal urobiť tento divoký, preňho veľmi nezvyčajný krok. Ale zapísal si: som podvodník tak, či onak.
motív neustálej skúšky je u Kafku ešte výraznejším motívom ako vina a trest. Je to naozaj tak?
Otázka viny v jeho živote a diele hrá významnú úlohu do tridsiateho roku, kým napísal Proces. Potom sa začína venovať aj iným žánrom, začína písať aforizmy. V románe Zámok už vina nehrá žiadnu úlohu. Tam je kľúčovou témou to, či som ja ako ľudská bytosť súčasťou života, alebo som pozorovateľ toho, čo prebieha mimo mňa. Tento motív sa neskôr u Kafku posilňoval, keďže sa dostával do stále väčšej životnej izolácie a silnel v ňom dojem, že nie je účastný dejov okolo seba. Tento problém nesúvisí s jeho otcom. V závere života si pre svoju situáciu vymyslel krásnu metaforu: Svoj život som prežil vo väzení, ktorého mreže boli od seba meter vzdialené. Hocikedy som mohol vyjsť. No postavil som si ho sám pre seba. Charakterizoval tak život človeka, ktorý dokonale pozoruje dianie okolo seba, ale nedokáže aktívne zasiahnuť.
Mnohí Kafkovi priatelia potvrdzujú, že v neskorších rokoch to bolo na ňom vidno. Že bol síce šarmantný a príjemný, ale akoby okolo neho bola sklenená stena. Mnohí si pamätajú, že bol vynikajúci poslucháč, dokázal sa pútavo započúvať do obsahu a spôsobu reči človeka. Ale keď druhá strana od neho niečo chcela, stiahol sa, urobil žartík a snažil sa čo najrýchlejšie utiecť.