už počas víťaznej volebnej noci ste hovorili, že jedným z dôvodov, pre ktorý vás ľudia zvolili, je aj váš osobný príbeh. Vyrastali ste spolu so starším bratom v Nitre na sídlisku Klokočina v divokých deväťdesiatych rokoch. Aké bolo vaše rodinné prostredie?
Bola to tradičná rodina v tom zmysle, že mamina vetva rodiny je katolícka a otcova vetva sú bratislavskí evanjelici. V rodine bola teda dôležitá viera, čo sa zvýraznilo vtedy, keď na Klokočine postavili nový kostol a vznikla farská hokejbalová liga. Do puberty som fungoval v tom, že sme kresťanská rodina. Potom sa to zlomilo a hľadal som si inú cestu k Bohu. Môj otec bol zároveň rebel, patril do nitrianskej bunky VPN. Predtým opravoval kaštiele, bol v zväze ochrancov prírody, kde zbierali odpad, vzdelávali deti. Ešte pred rokom 1989 bol aktivista. Doma to vždy žilo politikou, pamätám si tú noc, keď SDK porazila Mečiara. V detstve som si myslel, že budem právnik alebo politik. Potom som sa od toho odklonil, preto je pre mňa dnešok v niečom návratom ku koreňom.
okrem rodiny vás formovalo aj sídlisko, partie mladých, ktoré tam žili...
Klokočina bola vtedy fakt „pole neorané“. Napríklad môj otec tam vysádzal stromy, istá partia mladých si „na kolene“ pozvárala basketbalový kôš. Chýbala infraštruktúra pre deti, ktorých tam vtedy bolo veľmi veľa. My sme mali šťastie, že sme nonstop hrali pred bytovkou hokejbal. Prišiel na to farár, ktorý tam pôsobil, zavolal nás na zápas proti miništrantom na parkovisku pred farou a o rok na to sa postavilo ihrisko a začala sa hrať hokejbalová liga. Problémom bolo, že decká často netrávili svoj čas zmysluplne. Na druhom poschodí sme mali drogového dílera, na desiatom tiež. Pamätám si, že niekto skočil z horného poschodia nášho baraku, spáchal samovraždu. Lakmusovým papierikom boli naše vchodové dvere. Boli presklené, ale každý týždeň ich niekto rozbil. Preto sa prestali opravovať a nakoniec sme mali predný aj zadný vchod kompletne oplechovaný. Situácia sa však zmenila, počas mojich vysokoškolských čias to zrekonštruovali, bol to opäť normálny vchod a tak je to doteraz.
mladí ľudia zvyknú experimentovať so zakázanými vecami – alkoholom, fajčením, s drogami. Ako to bolo u vás?
Ja som mal v tom čase šťastie, že s hokejbalovou partiou som sa strašne pohádal. Pohneval som si hlavnú líderku partie, čo bolo nebezpečné. Bola veľká bitkárka a k tomu mala ešte aj starších bratov. Vtedy som sa bál aj chodiť domov. Na sídlisku existovali tlupy detí, ktoré sa navzájom tĺkli. Keď som sa však s partiou pohádal, lebo som sa zastal svojho brata, odišiel som od nich a našiel som si partiu v meste. Bola to partia okolo Starého divadla, Šimon Spišák, Viktor Schramek, Filip Stránovský a jeho brat Michal. S týmito ľuďmi som potom založil Hidepark. Boli to deti hercov a ďalší priatelia. V Starom divadle som uvidel iný svet, komunitu priateľov, ktorá trávi čas počúvaním hudby, skladaním poézie, kreatívnou činnosťou. Mal som 15 rokov, začal som počúvať Milesa Davisa, The Doors. Otvorilo mi to oči.
ďalším definičným momentom boli pre vás počítače, aj strednú školu ste si vybrali podľa tejto vášne.
Myslím, že už v deviatom ročníku som programoval. Namiesto toho, aby som si kúpil auto, som investoval do notebooku. Bola to vtedy nákladná, ale tá najlepšia možná investícia. Premyslovku som prešiel tak, že som sa sústredil na to, čo ma bavilo. Stretávali sme sa vtedy s partiou zo Starého divadla a keď som mal asi 18 rokov, spravil som svoju prvú akciu. V Brezovom hájiku pri rieke sme zorganizovali bubnovačku. Chodili sme po ostatných mestách, keďže Viktor Schramek začal chodiť na konzervatórium a otvorili sa nám ďalšie možnosti. Zapáčila sa nám Pezinská bubnovačka a povedali sme si, že niečo podobné môžeme urobiť aj v Nitre. Jedna partia mala na starosti guláš, doniesli sme vojenský stan, urobili sme oheň. Tí, ktorí mali africké bubny, si ich priniesli, ostatným sme z prázdnych obalov na farby ďalšie bubny vyrobili. Z tejto akcie sa stala tradícia, bola to posledná prázdninová udalosť pred začiatkom školy. Bubnovačka a kultúrne dianie okolo Starého divadla a klubu Tatra boli hlavnou inšpiráciou v tom, aby som neskôr založil kultúrne centrum Hidepark.
na vysokej škole v Brne ste zostali len dva roky. Prečo?
Dva roky v Brne mi dali neskutočný rozhľad. Pomohli mi rozvinúť moje kritické myslenie, rozvinúť vzťah ku kultúre, spoznať všetky filozofie programovania. Prešiel som vtedy z Windowsu na Linux, pochopil som, prečo mám používať legálny softvér. Ale nikdy som sa nevidel v tom, že by som išiel akademickou cestou. Popri štúdiu som dochádzal do Nitry, púšťal som hudbu v klube Tatra a organizovali sme podujatia. V Brne je skvelé pivo a infraštruktúra, ale chýbali mi tam priatelia. Vrátil som sa s tým, že ani Bill Gates či Mark Zuckerberg nedokončili školu, takže nič sa nedeje. V Nitre som vtedy už mal aj nejaké zákazky, nemal som núdzu o prácu.
„Je mi jedno, že sú tu bödörovci. Jednoducho musím bojovať. Nesmiem sa nikoho báť.“
chceli ste teda začať pracovať v IT sektore a pritom sa venovať kultúrnym akciám v Nitre.
Z vysokej školy som prišiel naspäť do Nitry s filozofickým nastavením, že ak „zamakám“, budem milionár. Zamestnal som sa v jednej firme v Šali. Po mesiaci majitelia videli, že som prirodzený líder a pridelili mi tím ľudí. Po ôsmich mesiacoch som totálne vyhorel. Keďže sme vtedy dostali malý grant na Hidepark, zavrel som počítač a celé leto som sa venoval tomuto projektu. Pochopil som, že nemôžem byť 16 hodín denne za počítačom. A kultúre v Nitre stačilo dať trochu energie a v meste to okamžite vyvolalo obrovskú odozvu. S partiou sme sa preto dohodli, že budeme mať normálnu robotu a popri tom budeme dobrovoľnícky robiť Hidepark. Tak to fungovalo doteraz. Našiel som zlatú strednú cestu, rozhodol som sa, že nebudem milionárom, naopak, budem mať okolo seba priateľov, šikovných ľudí a budem niečo dávať naspäť do spoločnosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.