Kto ublížil Hedvige Malinovej

pred dvanástimi rokmi zaznela v médiách správa, že jedno mladé dievča bolo napadnuté, a to preto, že je Maďarka. Za tých 12 rokov sa z tejto správy stal jeden z najotrasnejších príbehov v dejinách samostatného Slovenska. O čom je vlastne tento príbeh?

Roman Kvasnica: Ja som si pred týmto rozhovorom vybral všetky písomnosti, ktoré sa k Hedvige Malinovej vzťahujú. Ak mám povedať pravdu, znova som prežil hrôzu. Hrôzu z toho, ako sa Slovenská republika dokáže protiprávne správať. Hrôzu z toho, akých lokajov má niekedy politická moc v štátnych orgánoch. Asi o tom je tých 12 rokov.

Jozef Hašto: Vnímam to ako výrazné zlyhanie mocenských špičiek, špeciálne predsedu vlády Roberta Fica a ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorí sa z nejakých dôvodov rozhodli, že „skutok sa nestal“. Potom nasledovala poslušnosť policajných orgánov a prokuratúry, ktorá išla v týchto líniách. Bolo to voči Hedvige a jej rodine mimoriadne bezohľadné, aj k princípom právneho štátu. A už vtedy sa jasne prejavilo, že premiér aj minister sú nekompetentní, nezrelí na svoje funkcie. A ani nedozreli.

po dvanástich rokoch sa kauza skončila rozhodnutím maďarskej prokuratúry s tým, že dnes sa už nedajú získať dôkazy o tom, ako to bolo. Čítal som reakcie v slovenských médiách, a tie boli zas typicky slovenské, v zmysle „ktovie, ako to bolo“, asi štát urobil nejaké chyby, ale možno aj Hedviga, alebo to bolo úplne inak. Výsledok jednoduchého napadnutia je po 12 rokoch aj demokratickou časťou Slovenska interpretovaný tak, že ktovie, ako to bolo. O čom to svedčí?

Jozef Hašto: Stretol som ľudí, ktorých si vážim za ich občianske postoje, ktorí sa pýtali: Kedy sa o tom prípade už dozvieme pravdu? A ja sa ich pýtam, či sa to chcú dozvedieť od našej polície a prokuratúry, alebo od Fica a Kaliňáka. Nestačia im na to tie fakty, ktoré už máme? Mám pocit, že často máme infantilný postoj, že štátne zložky majú monopol na pravdu. 

Roman Kvasnica: Asi by sme sa mali vrátiť do augusta a septembra 2006. Osobne si veľmi dobre spomínam, ako som sledoval tlačovú konferenciu ministra vnútra. Prvú mal s premiérom, druhú mal s vtedajším policajným prezidentom, generálom Jánom Packom, ako reakciu na vyjadrenia doktora Gábora Gála a Hedvigy Malinovej. Následne som mal možnosť stretnúť sa s Hedvigou. Veľmi otvorene priznávam, že k rozhovoru s ňou som pristupoval veľmi opatrne, pretože informácie, podané na tlačových konferenciách, a predovšetkým reakcie ministra vnútra, boli mimoriadne presvedčivé. Myslím si, že v roku 2006 sa celá slovenská verejnosť skutočne zaujímala o to, čo sa stalo 25. augusta. A keď doktor Kaliňák vystúpil tak presvedčivo, že to zapôsobilo aj na mňa, asi to tak pôsobilo na mnohých a zotrvačnosťou je to tak možno doposiaľ. Po dvanástich rokoch môžeme teraz s časovým odstupom a aj s istými informáciami začať o veci rozprávať. 

„Povedali jej, že ju potrebujú vypočuť, lebo majú páchateľov a že chcú spraviť ich opoznanie.“

začnime teda tlačovými konferenciami Roberta Kaliňáka z 12. a 13. septembra 2006.

Roman Kvasnica: Pán Kaliňák vtedy uviedol, že o vystúpenie ho požiadal policajný vyšetrovateľ a dotlačila ho k nemu aj vnútropolitická a zahraničnopolitická situácia, pretože všetci žiadali výsledky. Poviem len, že deň predtým, 11. 9. 2006, vyšetrovateľ rozhodol, že zastavuje trestné konanie vo veci lúpežného prepadnutia Hedvigy Malinovej. Bolo to v pondelok. Ešte v sobotu, dva dni predtým, bola Hedviga vypočúvaná. Jej vypočúvanie bolo drastické. O siedmej ráno ju hľadali u jej rodičov, následne ju vyzdvihli u jej súčasného manžela Petra v Dunajskej Strede. Povedali jej, že ju potrebujú vypočuť, lebo majú páchateľov a že chcú spraviť ich opoznanie. Tak to vtedy popisovala Hedviga. 

Keď ju priviedli do Nitry na policajné riaditeľstvo, kde ju čakal vyšetrovateľ, zamkli sa za ňou dvere a pustili ju odtiaľ až o 13:30. V priebehu celého dopoludnia ju napriek jej nedobrému zdravotnému stavu vypočúvali a tvrdo sa dožadovali akéhosi priznania, že si to celé vymyslela. Celý tento výsluch snímala kamera a podľa informácií od Hedvigy vo vedľajšej miestnosti niekto pravdepodobne výsluch pozoroval. Tento predpoklad vychádza aj z toho, že vyšetrovateľovi nosili otázky na papieriku, čo sa potvrdilo, keď som mal možnosť pozrieť si zvukovo-obrazový záznam. V tento deň bol v budove prítomný doktor Kaliňák. Pri počúvaní zvukovej stopy sa nám dokonca zdalo, že jeho hlas sme začuli na chodbe. Vyzerá to tak, že polícia robila všetko preto, aby prinútila Hedvigu zmeniť svoju výpoveď. Mala veľké bolesti hlavy, nemohla nikomu volať a ani si privolať právnu pomoc. Keď ju pustili, spravili záznam, že na ďalších vyšetrovacích úkonoch sa odmieta zúčastniť. V pondelok to však už bolo zastavené. Muselo teda dôjsť k nejakému zvratu, pretože v sobotu chcel ešte vyšetrovateľ robiť nejaký úkon a v pondelok to už zrazu bolo zastavené.

v tú sobotu už Hedviga požiadala o právnu pomoc vtedajšieho poslanca SMK Gábora Gála...

Roman Kvasnica: Doktor Gál sa dožadoval nahliadnutia do spisu, ale odovzdali mu už len uznesenie o zastavení trestného stíhania a vzápätí bola tlačová konferencia ministra vnútra. Hedvige uznesenie doručili prostredníctvom právneho zástupcu v deň, keď Kaliňák a Robert Fico vo veci verejne vystúpili. Ale keď som 15. septembra prevzal právne zastupovanie Hedvigy a zdôvodňovali sme sťažnosť, v tom čase nám od vyšetrovateľa začali chodiť ešte len uznesenia o pribratí znalcov, proti ktorým mohla Hedviga podať opravný prostriedok. No už päť dní predtým vystúpil premiér a minister vnútra s tým, že to je zastavené. Tá tlačová konferencia mala veľký právny význam, lebo na 12 rokov prejudikovala pozíciu slovenských štátnych orgánov k Hedvige. Mala aj informačný význam, lebo informácie, ktoré tam prezentoval Robert Kaliňák, menej Robert Fico a na druhý deň generál Packa, boli mätúce. Na jednej strane presvedčivé pre ľudí, ktorí nemohli vidieť do spisu. Navyše boli Kaliňák aj Fico niekoľko mesiacov po voľbách na vrchole politickej moci.

hocikomu z nás sa môže stať, že ho niekto zbije, napadne, zabije. Otázka je, aký môže mať štát dôvod takto ublížiť vtedy neznámej dievčine, ktorá chodí v Nitre do školy. Ako si po dvanástich rokoch vysvetľujete dôvod použitia celej štátnej mašinérie proti nevinnému dievčaťu?

Roman Kvasnica: Máme dvanásťročný odstup, ktorý nám umožňuje objektívnejšie hodnotiť rok 2006. Myslím si, že pre Roberta Kaliňáka je trestné právo jedno veľké dobrodružstvo. Postupne ovládol celý policajný zbor a jeho výstupy za tých 12 rokov boli nejedenkrát podobné, ako tie proti Hedvige. Kaliňák postupne zisťoval, čo si môže dovoliť. Zo strany polície a niekedy aj prokuratúry na to nebola dostatočná reakcia, preto sa jeho mantinely stále rozširovali. Pri Hedvige si to vyskúšal. Postavil sa za policajtov, povedal, že to dobre vyšetrili. A potom všetky štátne orgány dokazovali, že minister na tlačovej konferencii neklamal. 

ale čo bol jeho motív?

Roman Kvasnica: Ja by som u pánov Kaliňáka, Fica či Packu nehľadal nejaký hlbší motív. Bola určitá politická situácia, boli v koalícii s HZDS a SNS, s čím boli spojené vnútropolitické aj zahraničnopolitické problémy. A toto bola príležitosť, aby legalizovali Jána Slotu v normálnej európskej vláde. Podľa mňa pristúpili na odporúčanie vtedajšieho hovorcu ministerstva vnútra Erika Tomáša, že s touto vecou by bolo treba rýchlo vystúpiť. Boli nedočkaví, vystúpili. Nehľadal by som za tým nič hlbšie. Nemyslím si, že vedeli, že prepadnutie Hedvigy sa uskutoční. Nemyslím si, že v tom čase by mali pochybnosti, že Hedviga si to nevymyslela.

prvé tlačovky boli pre Romana Kvasnicu presvedčivé. Jozef, ty si mal aký pocit?

Jozef Hašto: Zdalo sa mi to predčasné, mal som dojem, že vyšetrovanie ešte nebolo právoplatne uzatvorené. To mi pripadalo divné. Keď som sa potom s Hedviginým prípadom zoznámil, mal som pocit, že ich vystúpenie bolo prešpekulované. Mali premyslené, že musia na občanov zapôsobiť. Vytiahli silno znejúci dôkaz. Keď sa povie DNA, znie to vedecky a presvedčivo. No ukázalo sa, že to nebol žiadny dôkaz proti Hedvige. Keď som sa vžíval do rolí predsedu vlády a ministra vnútra, pýtal som sa, ako by sa vtedy zachoval niekto kompetentný. Ak by sa vôbec rozhodol vystúpiť, asi by povedal, že to je vážna vec, treba to poriadne vyšetriť – a bodka.

MATÚŠ ZAJACPsychiater Jozef Hašto prevzal liečbu Hedvigy Malinovej a jasne vyhlásil, že je duševne zdravá a pri opise útoku neklame. Portrét je z roku 2013.

rozmýšľam, čo je to za hrôza, keby sa to stalo niekomu z nás. Dvaja muži vás napadnú, idete do školy, kde vás vidia spolužiaci a učitelia a je im jasné, že sa to naozaj stalo. Potom idete do nemocnice, kde potvrdia, že sa vám naozaj stalo to, čo hovoríte. A zrazu sa stane, že štát a vyšetrovatelia mi začnú hovoriť, že sa to nestalo, ale vymyslel som si to. A potom to tvrdia aj lekári ako docent Labaš. Ako to je možné?

Jozef Hašto: Sú tu dôležité dve veci. Širší kontext – Smer dostal zo štruktúr európskych socialistov varovanie, že sociálni demokrati sa nespájajú s nacionalistami. Mali tam teda otrasenú pozíciu. Keď teda Hedvigu napadli dvaja nacionalisti a dostalo sa to na verejnosť, Fico a Kaliňák mali tendenciu otočiť to tak, že skutok sa nestal, aby mohli byť pre zahraničie čistí. Druhým aspektom bolo až niečo psychologické, ako opitosť mocou. Vyhrali voľby a boli v eufórii, že majú moc a môžu manipulovať.

zdá sa, že keď sa mi niečo stane a vidia to svedkovia a potvrdí to lekár, nemáme istotu, že to štátne orgány neotočia proti mne. Ako je to možné?

Roman Kvasnica: Často som o tom rozmýšľal, keďže som mal možnosť sedieť pri rôznych vyšetrovacích úkonoch a uvažovať, prečo vyšetrovatelia či prokurátori takto postupujú. Oni sa prosto vnútorne presvedčili, že Hedviga klame. Ľudský mozog má tendenciu ísť cestou ľahšieho odporu a je jednoduchšie prijať, že nežijeme v štáte, kde vás zbijú, policajti po vás „poskáču“ a politici hovoria o výsledkoch vašich gynekologických vyšetrení. A to je prvý predpoklad toho, aby štátny orgán, ktorý vec vyšetruje, postupoval nezákonne. Mnoho tých nezákonností mám zmapovaných a musím povedať, že táto vec už od začiatku nebola o práve.