Rudo zo Zóny

začnem asi trochu divnou otázkou, ale čo je to  vlastne dramaturg?

To nie je divná otázka. Ja sám som to celkom nevedel, keď som začal dramaturgiu študovať. A možno som ju začal študovať hlavne preto, lebo veľmi dobre umožňuje preklenúť to mlčanie pri zoznamovaní. Keď poviem, že som dramaturg, vždy sa niekto spýta, čo to vlastne je, a ja mám čo vysvetľovať. Za tých pätnásť rokov, čo to robím, som stretol len jedného človeka, ktorý nebol od fachu a pritom vedel, o čo ide. Bol to drevorubač a stretol som sa s ním náhodou v jednej kysuckej krčme. Spýtal sa ma, čo robím, ja som povedal že dramaturga v divadle, a on vedel úplne presne povedať, čo to je.

a čo teda povedal?

Povedal, že dramaturg je ten, ktorý je v divadle zodpovedný za výber hier. A to je v kocke pravda o dramaturgii. Aj keď dramaturg robí aj nejaké iné veci, ale ich spoločným znakom je, že ich nie je vidieť. Keď sa ideme po premiére klaňať, tak ľudia vedia, za čo tlieskajú hercom. Lebo videli ich výkon, niektorý z nich, tí čo sedeli v prvom rade, cítili dokonca sliny tých hercov, čiže tam je niečo hmatateľné. Kostýmový výtvarník a scénograf sa klaňajú za niečo, čo je farebné a je to vidieť, režisér za to, že to má nejakú hlavu a pätu, čo tiež vidieť, hudbu počuť. No a dramaturg sa klania za to všetko, čo tam mohlo byť, ale nebolo. Klania sa napríklad za to, že zrušil blbý režisérov nápad v druhej scéne, že mu to vyhovoril.

čiže dramaturgova práca sa nekončí výberom hry, ale až premiérou?

Áno, a okrem toho dramaturg veľa pracuje s textom hry. Niekedy treba text aktualizovať, niekedy redigovať – keď ide o preklad, aj keď ide o novú hru. Najviditeľnejšia je jeho práca pri adaptáciách literárnych diel, tam vlastne dramaturg tú hru napíše. Ja osobne najradšej robím dramatizácie poviedok. Román má svoju štruktúru a sú v ňom nevyhnutne postavy hlavné aj postavy vedľajšie. Herci chcú hrať tie hlavné. Ani ten najobetavejší herec nehrá príliš rád toho, ktorý len nahráva na pointy iným. Pri poviedkach si človek vymyslí vlastnú štruktúru a v nej sa môžu stretnúť postavy z rôznych poviedok, ktoré sa v tej literárnej predlohe vôbec nestretli. A pritom sa dajú všetky postavy urobiť hlavné, alebo sa to dá urobiť tak, že hlavná postava jednej príbehovej línie je vedľajšou postavou inej línie. A každý si tam nájde tých svojich pätnásť minút.

ani túto prácu dramaturga však ľudia príliš nevnímajú. Ak idú na Bál, idú na hru od Timravy, nie od Timravy a Majlinga. Autorom si sa pre ľudí stal až Ruzkou klazikou.

Či som autor, to sa dozviem až teraz. Začal som písať novú vec, beletriu. Ruzká klazika vznikla tak, že som zobral svoje staré texty, ktoré som, chvalabohu, nikdy neuverejnil. Mal som ich dlho odložené, už som na ne zabudol a vďaka tomu som mal od nich odstup. Trochu som ich oprášil, trochu zmenil, ale podstatné bolo, že som k nim pristúpil ako dramaturg k cudziemu textu. A už som išiel – toto je zle, toto je zle, tieto dve veci sa dajú spojiť, a tak ďalej. Teraz je to iné v tom, že som začal písať na čistý papier. Takže uvidím, či som autor.

si autor, môžeš byť pokojný. Lenže ani literárny autor vlastne nie je viditeľný. Čitatelia poznajú meno, ale často nepoznajú tvár. Tvoju tvár poznajú, lebo je to tvár tvojho komiksového hrdinu Ruda. Ale si ty naozaj Rudo?

Rudo je amalgám všeličoho možného, čo som pozažíval. Nie som to ja, ale má so mnou, najmä v určitom období môjho života, veľa spoločné. Vrátane tej neláskavosti až krutosti. Bachtin vo svojej knihe Francois Rabelais a ľudová kultúra stredoveku a renesancie opisuje, čo všetko znamenala v tom období smiechová kultúra. Oni si vtedy dokázali robiť krutú srandu z hlavných pilierov, na ktorých stála spoločnosť. Kráľ bol nedoknuteľný, okrem jedného dňa v roku. Vtedy bolo dovolené urobiť si z toho absolútnu prdel a zvoliť za kráľa najväčšieho blázna. Podobne v kostoloch bolo v jeden deň dovolené parodovať kázeň. To umožnilo trochu v spoločnosti prevetrať a potom zas celý rok normálne pokračovať. Veľmi ma to ovplyvnilo. Zistil som, že mám v sebe akúsi krutú srandu z vecí, ktoré sú mi v skutočnosti veľmi blízke. V Rudovi si robím srandu z literatúry, robím si tam srandu z organizovaného náboženstva, pričom sám píšem literatúru a som členom cirkvi s nejakou formálnou štruktúrou. Pre mňa je dôležité požičať si z toho stredoveku nemilosrdný pohľad na niečo, čo je pre mňa inak úplne významné. Pretože si myslím, že je to zdravé.

BORIS NÉMETH