Dobšinský nebol jediný

romantici, ktorí zbierali naše rozprávky, žili v presvedčení, že rozprávky niečo hovoria o národe. Bol to vtedy celoeurópsky trend?

Presne tak. Záujem o rozprávky nadviazal na záujem o piesne, ktorý v európskom priestore prepukol na konci 18. storočia. Veľmi úzko to súviselo s tým, ako ľudia začali vnímať povahu jednotlivých národov, akým spôsobom sa začali, takpovediac, národne prebúdzať a uvedomovať. To pokladali za vhodný argument na to, aby ním mohli doložiť, že majú právo na národnú svojbytnosť.

a vtedy sa zrodil aj záujem o rozprávku?

V našom prostredí sa záujem o folklórnu prózu systematicky prejavil až v 40. rokoch 19. storočia v súvislosti s romantickou generáciou. Bol to ešte Kollár, kto v rokoch 1834 a 1845 vydal Národnie spievanky, kam zaradil aj niekoľko zápisov rozprávok, no jeho motivácie boli trochu iné. V úvode k Spievankám argumentuje tým, že ich vydáva preto, aby ich zachoval pre ďalšie generácie. Bol totiž presvedčený o tom, že folklór, čiže orálna kultúra, zaniká. U romantikov motivácia zbierať a vydávať rozprávky nebola primárne o tom, že sa ich snažili zachovať.

prečo ich teda zbierali?

Napríklad Samuela Reussa zaujímalo, akí boli naši predkovia, ich pohľad na svet, zaujímalo ho náboženstvo, kultúra a historické súvislosti. K ich vyvodzovaniu boli romantici zdržanliví, no verili, že rozprávka odrážala rodinné a štátne usporiadanie, mentalitu národov. Reussa, generačného vrstovníka Jána Kollára, zaujímala zvlášť otázka mravných hodnôt, ktoré podľa neho rozprávka fixuje. A práve voči tomu boli romantici skeptickí. Názory na rozprávky, ktoré Samuel Reuss rozpracoval v Codexoch revúckych, posunuli inam.

v čom bol ten spor?

Reuss sa starostlivo pridržiaval textu rozprávok, ktoré zapísal. Keď čítate jeho komentáre, vidíte, že sú v nich síce prítomné obrodenecké stereotypy, napríklad o fyzickej kráse a vkuse Sloveniek, ktoré dáva do protikladu k nepeknosti a „neriadnosti“ Maďariek, no vo svojom výklade dôsledne vychádza z textu. Z jeho poznámok k rozprávkam viete odčítať klasicistický nános: obracia sa k antickej kultúre a literatúre a javy, ktoré nachádza v slovenských rozprávkach, ukazuje ako paralelné k antickej kultúre.

a to romantici nerobili?

Nie. Keď sa snažili rozprávku analyzovať, bola pre nich ako zlaté teľa, ktorému sa klaňali, no ich fabulácie presahovali jej kontext. Samotný text rozprávky, príbeh a jeho detaily, z ktorých vychádzal Samuel Reuss, ich vlastne nezaujímali, často im stačil len malý impulz. Napríklad o rozprávke Berona boli na základe podobnosti mena hrdinky s hlavnou postavou Wielandovho Oberona, kráľa elfov presvedčení o tom, že nemecký spisovateľ túto rozprávku Slovákom „ukradol“, a dokazovali, že – a prečo – je Berona „naša“, slovenská rozprávka. 

„Romantici chceli cez rozprávky etablovať slovenčinu ako literárny jazyk.“

keď hovoríte o slovenských a nemeckých rozprávkach, existuje niečo, čo ich odlišuje? Hrdina slovenskej rozprávky sa vyberie do sveta, mama mu nabalí do batôžka posúchy a ide. Je to typické pre slovenskú rozprávku?

Je to typické pre rozprávky ako také. Vladimir Propp v Morfológii rozprávky na analýze ruských čarovných rozprávok ukázal, že odchod hrdinu z domu je jedna z charakteristických východiskových situácií rozprávky. V jeho terminológii sa to volá „úvodná nedostač“.

toto nám budete musieť trochu bližšie objasniť.

Hrdina je rôznymi spôsobmi motivovaný odísť z domu, z krajiny: či už nedobrovoľne, lebo je vyhnaný, alebo dobrovoľne, keď odchádza „skúsiť svet“, chce niekomu pomôcť, niekoho zachrániť. Už romantici si uvedomovali, že rozprávky existujú v početných variantoch, ako aj to, že rozprávky rôznych národov sú si veľmi podobné, čo ich neraz viedlo k potrebe nákladne dokazovať slovenskosť tej-ktorej rozprávky, napríklad pri Berone. Národnú špecifickosť, ktorú by sme chceli hľadať, nájdeme skôr v jazyku, obraznosti, rozprávačských zvratoch, v niektorých charakteristických reáliách. Čo nabalí matka svojmu synovi na rozlúčku?

posúchy.

Presne. Ale v českých rozprávkach buchty. 

čiže mýtus, že existuje špecifický slovenský rozprávkový hrdina, tým padá?

V podstate áno. Každá rozprávka je iná, každý rozprávač, ktorý ju podáva, je iný. Romantici vytvorili ideálnu podobu rozprávky, aby bola najkrajšia, najreprezentatívnejšia – látkovo, štylisticky i jazykovo. Zbierky totiž pomáhali etablovať slovenčinu ako spisovný a literárny jazyk. Ideálnym typom rozprávky sú pre nás tie od Dobšinského. Akýkoľvek iný spôsob rozprávania nám pripadá čudný.

ak je to tak, že rozprávky nevystihujú našu národnú mentalitu, hovoria aspoň niečo o človeku?

Áno. To dobre ukázali psychoanalytici. Pre samotný žáner je charakteristické to, že dobro víťazí nad zlom, čo je dôležité najmä vo vzťahu k detskému čitateľovi, ktorý sa potrebuje identifikovať s rôznymi modelmi správania. Akékoľvek prekážky, ktoré sú v rozprávkach personifikované príšerami, stojí za to prekonať, aby bol napokon vo svete nastolený poriadok. Všetky tieto idey sú v nich uložené v symbolickej podobe. Rozprávka je vlastne poetická fikcia, ktorá fixuje archetypálne životné situácie – prehovára k nám „jazykom“, ktorému všetci univerzálne dostatočne dobre rozumieme. No možno z nej odčítať aj iné významy. A romantici sa o to usilovali: chceli v nej nájsť národný aspekt.

prečo to robili?

V národnoobrodeneckých procesoch predstavitelia jednotlivých národností, ktoré ašpirovali na to, aby boli uznané ako samostatné národy, potrebovali hodnoverne doložiť svoj nárok na to, že sú samostatným národom. V konkurencii „prebúdzajúcich sa“ malých národov sa potrebovali ukázať ako dostatočne silné, svojbytné, a na to potrebovali vhodné argumenty. Takými boli jazyk, starobylý pôvod, prípadne územný nárok. Dôležitou skupinou ich argumentov boli tie kultúrne, ktoré mali dokazovať vyspelú, bohatú a pokiaľ možno starobylú kultúru, pretože sa verilo, že taká je produktom vyspelého národa. U Slovákov sa to spojilo aj s dôrazom na mravnosť, ktorú vyzdvihovali ako príznačnú „povahovú“ črtu národa.

„Akékoľvek prekážky, príšery stojí za to prekonať, aby sa nastolil poriadok.“

a to ukazovali práve na rozprávkach?

Samozrejme, za ich argumentáciou rozprávkami môžeme vidieť hendikep, ktorý si dobre uvedomovali, a to, že nemajú doložené pamiatky, ktoré by svedčili o ich historicite. A historicita bola v sebaprezentačnom úsilí jedným z najhodnotnejších dôkazov nároku byť uznaný ako národ.

takže to, čo im chýbalo, potrebovali niečím kompenzovať.

Presne, v tomto smere sa v 19. storočí veľmi cenil epos Slovo o pluku Igorovom. U romantikov jeho funkciu nahrádzali aj rozprávky, najmä tie čarovné. Vedeli, že ide o poetickú fikciu, boli skeptickí voči tomu, že by mohli saturovať historické pamiatky, ale v potrebe doložiť požadovanú oprávnenosť v nich nachádzali príbehy, od ktorých odvodzovali smerom do minulosti napríklad pozostatky štátoprávneho usporiadania. Preto ich zaujímali rozprávky s motívom generačnej výmeny.

to sú aké?

Nejde v nich o to, nájsť osobné šťastie, ale zabezpečiť panovníka, ktorý bude zárukou stability, šťastia a perspektívy pre národ. Exemplárne spravodlivý, výnimočne múdry a nevšedne silný panovník bude zárukou, že ďalšie generácie sa budú mať lepšie než tie súčasné, že krajina bude prosperovať. V romantickej interpretácii rozprávky nie je dôležité rekonštruovať to, o čom rozprávky vypovedajú vo vzťahu k našim predkom, ako to robil Samuel Reuss, ale orientovať sa na budúcnosť: rozprávky vnímali romantici-mesianisti ako historicky optimistickú národnú veštbu. To je aj dôvod, prečo kľúčovou rozprávkovou postavou v romantizme bol Popolvár.