v uplynulom roku sme si pripomenuli polstoročie od okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Mnohí ľudia s ľútosťou spomínajú na to, ako nám Sovieti „zrušili“ nádejný projekt socializmu s ľudskou tvárou a viacerí vnímajú Alexandra Dubčeka ako hrdinu. Ako vnímate rok 1968 vy?
Nebol som dubčekovec. Nechápal som, že on ako chlapec, ktorý bol s rodičmi v Rusku a o Rusoch vedel viac než my, aj napriek tomu zostal komunistom a chcel aj naďalej budovať socializmus, hoci pri zmäkčenej forme režimu. A že doteraz v ľuďoch žije pocit, že možno ten socializmus nebol až taký zlý? Stačilo by, keby trošku rozmýšľali, napríklad prečo náš učiteľ má, povedzme, tisíceurový plat a v Rakúsku má dvaapoltisíc. Pochopili by, že ten veľký rozdiel má korene v minulosti, ktorá zamrazila náš rozvoj. Nikdy som nebol fanúšikom Dubčekovho modelu komunizmu. Stále by to bol komunizmus, vedúca úloha strany by zostala a to by sa opäť využívalo. Moji priatelia v zamestnaní, veľkí straníci, nemali problém dostať dcéru na štúdium práva. No ja som mal problém dostať syna do škôlky. Z môjho pohľadu Dubček nebol hrdinom, ale obeťou.
čo ste v tom čase robili vy?
Bol som vtedy robotníkom vo fabrike v Trenčíne. V čase Pražskej jari aj tam naozaj bolo cítiť nádej, uvoľnila sa atmosféra a ľudia poplatní režimu načas stíchli. No potom sa opäť a ešte hlasnejšie ozývali. V tom období sa ukázalo, že Česi sú revolučnejší národ než my. Iniciatívy ako Dvetisíc slov či Charta ´77 sa na Slovensku neujali. Tým viac sa mi nechce veriť, že teraz, keď je ich premiérom bývalý agent ŠtB, akoby im nevadilo, že si kúpil českých voličov a adoptoval štát.
spomínate si na nejaký vnútorný pocit z obdobia okupácie?
Bývali sme vtedy v Trenčíne na Sihoti, oproti štadiónu. Za Váhom, na ostrove, pristávali obrovské helikoptéry, celý náš činžiak sa otriasal. V meste bolo cítiť strach. Krátko predtým som si kúpil písací stroj. Vtedy ma stál mesačný plat. Ruský generál vyhlásil niečo ako stanné právo, nariadil, že písacie stroje a tlačiarne musíme odovzdať. Pre istotu som ho schoval pod vaňu. Neskôr mi pani Olejníková z Ružomberka, u ktorej Ladislav Hanus uschoval svoje rukopisy, povedala, že pri prehliadke bytu by ako na prvý možný úkryt nazreli pod vaňu. Okupácia sa veľmi dotkla aj bývalých politických väzňov. Keď prišli Rusi, Titus Zeman sa od strachu vraj až triasol. Stále nosil v pamäti hrôzu z vyšetrovania na ŠtB, keď z neho chceli vytĺcť informácie o tom, čo sa deje vo Vatikáne.
odsúdili vás, keď ste mali devätnásť. Dostali ste osemnásť rokov len pre skautskú činnosť, ktorú označili za protištátnu.
Áno. Bol som zatknutý v decembri 1953. Od októbra 1954 som v pracovných táboroch Svatopluk a Vojna až do májovej amnestie v roku 1960 fáral do uránovej bane. S literatúrou som sa v duchu rozlúčil. Takmer som „zahodil flintu do žita“. Našťastie sa mi to nepodarilo. Niekedy začiatkom roka 1974 Slovenský rozhlas vyhlásil súťaž na rozhlasové hry pre dospelých a mládež a na rozprávky pre deti. V tej som uspel s rozprávkou Štyria bratia. Krátko nato Literárny fond vyhlásil súťaž na romány, zbierky poviedok a básnické zbierky pre dospelých i mládežníckych a detských čitateľov. Tam som uspel zbierkou trinástich poviedok pre deti Veľké biele vtáky. Zbierku vydali v roku 1976 Mladé letá. Medzičasom už v rozhlase vysielali moju rozprávku Štyria bratia, na čo hneď reagovali moji „priatelia“. Volali do rozhlasu, že ako je možné, že vysielajú niečo od človeka, ktorý bol väznený za protištátnu činnosť. Pani Drugová, dramaturgička, argumentovala námietkou, že prečo by rozhlas nemohol vysielať moju rozprávku, keď Literárny fond ocenil moju zbierku poviedok Veľké biele vtáky pre mladších čitateľov. Na chvíľu vďaka tomu kampaň utíchla, no potom mňa a Máriu Ďuríčkovú napadol časopis Ateizmus, že v našich hrách sú idealistické názory. Našťastie sa nás zastali literárni kritici Henrich Pifko, Michal Nadubinský a aj Tomáš Janovic.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.