Mysleli si, že som žid a posielali na mňa Hitlera. Aj tak chcem žiť v Poľsku, hovorí utečenec zo Sýrie

od vypuknutia protivládnych protestov v Sýrii uplynulo osem rokov. Prenesme sa na chvíľu do Damasku na začiatku revolúcie v januári 2011. Aký život ste dovtedy žili?

Darilo sa mi. Žil som v centre sýrskej metropoly, mal som po vojenčine a pracoval som pre Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorý poskytuje ochranu ľuďom na úteku. Spolu s kolegami sme im pomáhali s hľadaním nového života na Západe, posielali sme ich do bezpečia v Spojených štátoch amerických, Kanade či Austrálii. Pracoval som s cudzincami a mal som medzi nimi aj veľa priateľov.

prišla však Arabská jar. Sýriou sa začala šíriť vlna protestov proti autoritatívnemu režimu prezidenta Baššára al-Asada, v mnohých mestách vyšli do ulíc tisíce demonštrantov. Čo sa zmenilo?

Vždy, keď som vyšiel na ulicu, nič zvláštne sa tam nedialo. Protesty boli spočiatku pokojné. Samozrejme, otvorene a nahlas sme o všetkom hovoriť nemohli. Vláda nás kontrolovala a ľudia sa báli, či už boli za zmenu, alebo nie. Cudzinci, ktorých som stretával, však vyjadrovali názory oveľa smelšie. Boli to veľmi zvláštne, schizofrenické časy. V tom období som bol vo veci revolúcie v Sýrii ešte veľmi skeptický.

nechceli ste, aby padol Asadov režim, alebo ste len neverili vtedajšej opozícii?

Všetkým nám bolo jasné, že režim v Sýrii je zlý. Od začiatku revolúcie vláda šírila myšlienku, že ľudia, ktorí protestujú, sú islamisti či džihádisti. Baššár al-Asad sa snažil stigmatizovať opozíciu, jej stúpencov označoval za teroristov. V tom čase to však ešte neboli nijakí teroristi, ale obyčajní ľudia, ktorí verejne protestovali proti neslobodnému režimu. No keď som neskôr na vlastné oči videl, ako v meste umierajú ľudia, uvedomil som si, že to nejde dobrým smerom.

nemýlili ste sa. Protesty sa stupňovali a prerástli do ozbrojeného násilia...

Spomínam si, ako sme raz so strýkom sedeli u nás doma a diskutovali. Vtom prišiel jeden z mojich kamarátov, boli sme spolu na vojne, a povedal: „Feras, oni do nás strieľajú!“ V ruke držal rôzne projektily a guľky, nielen deväťmilimetrové. „Je toto strelivo, ktoré poznáme z armády?“ opýtal sa nás. Neboli to totiž kalibre, aké používali sýrski policajti či vojaci. Zámerne do ľudí strieľali odlišnými zbraňami, robili kamufláž.

o čo im išlo?

Strýko, s ktorým sme vtedy sedeli, nahlas premýšľal: „Vidíme, že vláda chce hrať hru, no otázkou tiež je, kto vedie protivládne protesty.“ Môj kamarát z vojny mu odpovedal, že nikto. Ľudia vyšli do ulíc, pretože boli nahnevaní a nespokojní s vládou. Lenže strýko mu vzápätí povedal: „Áno, tomu rozumiem, no skôr či neskôr niekto bude chcieť protestom udávať tón podľa vlastných záujmov. A to bude znamenať militarizáciu aj islamizáciu protestov.“

Hassan Ammar/AP/SITASýrska vlajka s portrétom prezidenta Baššára al-Asada na vojenskom stanovišti. Režim sa snaží vyvolať u ľudí pocit, že prezident Asad s podporou Ruska a Iránu porazil sýrsku opozíciu.

čo sa dialo neskôr?

V novembri 2011 Asadov režim prepustil z väzenia extrémistov a islamských radikálov, ktorých už skôr sponzorovala napríklad Saudská Arábia. Naopak, za mreže vláda vo veľkom posielala predstaviteľov inteligencie, učiteľov či intelektuálov. Tých, ktorí ostali na slobode, režim šikanoval a prenasledoval, až ich takto prinútil odísť z krajiny. Odišli a už nikdy sa nevrátili.