predseda parlamentu je usvedčený podvodník, ministerka školstva ho bráni infantilnými nezmyslami, ale tí dvaja nie sú jediní vinníci v kauze plagiát. Akú úlohu hrá v tejto kauze celkový stav slovenskej akademickej obce?
Vnímam tú kauzu v dvoch rovinách. Jednou je vzťah Andreja Danka a Univerzity Mateja Bela, presnejšie jednej jej konkrétnej fakulty, ktorá v tomto rigoróznom konaní zohrala svoju rolu. Je tam viac dôležitých momentov: jednak pokusy zo strany fakulty celú vec zatajiť, ale aj reakcia Andreja Danka na správu, ktorú neskoršie vypracovala zodpovedná komisia. Druhá rovina, pre mňa dôležitejšia, je zľahčovanie kauzy plagiátorstva od ministerky Lubyovej napríklad pseudoargumentom o chýbajúcich úvodzovkách. Ministerka Lubyová sa tvári, akoby vtedy bola nejaká iná doba. Nie je to pravda, akademické štandardy, princípy a piliere akademickej práce, ktoré sú platné dnes, boli platné nielen v roku 2000, ale už v roku 1900 i predtým. Takáto rétorika je nebezpečná preto, lebo devalvuje vo všeobecnosti celé vysoké školstvo na Slovensku a uráža mnohých vrátane mňa, ktorí ukončili svoje vysokoškolské vzdelanie poctivo. A nás je väčšina. Na rozdiel od Andreja Danka, ktorého rigorózna práca je – ako vieme z tej veľmi podrobne spracovanej správy komisie Univerzity Mateja Bela – jednoznačný plagiát.
nie je zvláštne, že takýmto absurdným spôsobom argumentuje práve ministerka školstva a bývalá členka predsedníctva SAV?
To je pre mňa nepochopiteľné. Pre nás, ľudí z akademického prostredia, je renomé či povesť niečo, čo si nesieme so svojou pedagogickou a publikačnou činnosťou a je to pre nás takmer posvätná vec, s ktorou sa nezahráva. No pani ministerka už nehovorí ako akademička, ale ako politička a nominantka Slovenskej národnej strany. Tým absolútne rezignovala na akékoľvek akademické štandardy, ktoré jej samej museli byť dobre známe v čase, keď písala svoje záverečné práce. A iste sú jej napokon dobre známe aj dnes. Jej výroky sú však neprijateľné nielen z akademického, ale aj z politického hľadiska. Keď vezmeme do úvahy úbytok študentov, ktorí sa radšej rozhodli študovať v zahraničí, najmä v Českej republike, tak je to od nej neospravedlniteľný a neakceptovateľný krok. Škody, ktoré napáchala vo vzťahu k akademickej obci a k obrazu vysokoškolského vzdelania na Slovensku, sú podľa mňa len ťažko napraviteľné.
lenže to nie je kauza len týchto dvoch ľudí. Oni môžu pokojne rozprávať také nehoráznosti, pretože cítia, že im to prejde. Sme zrejme jediná krajina na svete, kde politik také obvinenie ustojí, neodstúpi a ešte aj uvažuje o kandidatúre na prezidenta. A to nie preto, že by bol celkom odtrhnutý od reality. Práve naopak, vie, že spoločnosť mu to dovolí.
Uvidíme, netrúfam si predpovedať, čo všetko je spoločnosť pripravená tolerovať. Ten plagiát je istotne dôležitý, no z hľadiska iných škandálov, o ktorých takmer denne počúvame, to pre mnohých určite nie je hlavná správa dňa. Keď si vezmeme len to, čo sa deje v réžii SNS na ministerstve obrany alebo na ministerstve školstva v súvislosti so stimulmi na vedu, tak plagiát naozaj nie je to najdôležitejšie zlyhanie pána Danka a pani Lubyovej. Nie je to však ani zanedbateľná vec a nemyslím si, že táto kauza sa už skončila. Andrej Danko bude so svojím plagiátorstvom konfrontovaný znova a znova, či už bude kandidovať na prezidenta Slovenskej republiky alebo pri výkone jeho súčasnej verejnej funkcie.
on však už má za sebou jednu podobnú skúsenosť, a to je bozkávanie kapitánskych výložiek. V prieskumoch verejnej mienky mu to poškodilo, no napokon mu ľudia odpustili a jeho popularita opäť vzrástla. Prečo by to malo byť v tomto prípade inak? Dovoľujú si len to, čo si dovoliť môžu.
Áno, ale tá podpora vychádza od voličov alebo potenciálnych voličov SNS. Ani jeho voliči však na jar 2016 nevedeli, že sa k titulu JUDr. dostal nečestným spôsobom.
ale to nie je len záležitosť SNS a jej voličov. Takýchto vecí sa dopustili aj viacerí vysokopostavení akademici. Inými slovami, Andrej Danko ukázal, aké to naše vysoké školstvo do značnej miery je.
Tu by som trochu oponoval. Vieme predsa, že aj v takej zabehnutej demokracii a v takom kvalitatívne vyššom akademickom prostredí so stáročnou tradíciou, aké je napríklad v Nemecku, sa dejú podobné veci, aj plagiáty. V nijakej krajine totiž nie je vysoké školstvo proti plagiátom imúnne. Nemyslím si preto, že kauza Andreja Danka by mala byť obrazom vysokého školstva u nás, dokonca nie je ani obrazom Univerzity Mateja Bela, ale iba obrazom konkrétnej fakulty v konkrétnom čase. Určite to nehovorí nič o nejakom rozklade vysokého školstva u nás, lebo tým by sme iba akceptovali argument ministerky školstva, že takto vyzerá štadardný spôsob získavania titulov, prinajmenšom pred devätnástimi rokmi. Proti tomu nahlas protestujem.
„Škody, ktoré ministerka školstva svojím konaním napáchala, sú len ťažko napraviteľné.“
my tvrdíme iné: Danko tú prácu možno vôbec nenapísal ako plagiát, ale ju kúpil ako hotový text. Je to podvod, a tak sa na to treba pozerať, ale takéto podvody sa, žiaľ, robia aj dnes. Andrej Danko je reprezentantom spôsobu, ktorý je u nás pomerne rozšírený.
Nevieme, či ju kúpil ako hotový text. Hovoríme tu však o veľmi špecifickom druhu rigoróznych prác a titulov, ktoré už mali byť podľa môjho názoru dávno zrušené a dnes už by nemali mať nijaké miesto v sústave akademických titulov v Slovenskej republike. Je to rezíduum socializmu, ktoré si tu udržiavame a mali by sme sa s ním už rozlúčiť. Právnická fakulta UK teraz vydala vyhlásenie, že z 2 400 rigoróznych prác, končiacich sa titulom JUDr., sa iba dve stratili. Nie je dôležité, že sa tie dve stratili, ale že je ich za dvadsať rokov 2 400. To je v priemere 120 prác za rok.
u vás je koľko rigoróznych konaní?
Priemerne desať až dvanásť do roka. To znamená, že na právnických fakultách sa tento titul berie zrejme ako akýsi stavovský titul, ktorý akoby sa „patrilo mať“, no v skutočnosti nemá z akademického hľadiska nijakú hodnotu. A preto by mal byť zrušený. Navyše, tento typ práce nemá ani školiteľa, ktorý by pri jej vzniku vedel odhadnúť, či sa tá práca rodí z hlavy študenta, alebo je výsledkom práce niekoho iného.
od februára nastupujete do funkcie dekana. Budete sa usilovať eliminovať rigorózne konania?
Podľa vysokoškolského zákona je to dnes tak, že fakulta, ktorá má akreditáciu na udeľovanie titulu magister, má automaticky aj oprávnenie uskutočňovať rigorózne konanie a udeľovať tieto tituly. Takže to nie je rozhodnutie dekanov fakúlt.
kedysi v 12. storočí, keď vznikali prvé akademické tituly, išlo o oprávnenie vyučovať, taký bol zmysel licentio docendi. Časom sa z titulov stal košatý strom oprávnení. Na čo oprávňuje titul JUDr. jeho nositeľa?
Na to isté, na čo ho oprávňuje titul Mgr. Je to len vec spoločenskej prestíže, ako to konštatuje aj minuloročný dokument z dielne ministerstva školstva, inými slovami toho, že „pán doktor“ znie lepšie ako „pán magister“. A preto si myslím, že neexistuje nijaký dôvod pokračovať v udeľovaní titulov za rigorózne konanie, ktoré sú iba mätúce.
zmätok je tu až trojnásobný, pretože nielenže máme rigorózny „malý doktorát“ a klasický doktorský titul PhD., ale ešte aj ďalší socialistický relikt prevzatý z komunistického Sovietskeho zväzu, a tým je titul doktora vied DrSc. Takže človek sa u nás môže stať trojnásobným doktorom. Vyzerá to potom tak, že niekto nosí naraz čierny opasok, čelenku s orlími perami a ešte aj dôstojnícke výložky.
Akademické tituly i čelenky s orlím perom majú v konkrétnom pracovnom či inom kontexte svoje miesto. Používať tituly na akademickej pôde má svoj zmysel, na rozdiel od civilnej komunikácie. Medzi titulom za rigorózne konanie a titulom doktora vied je zásadný rozdiel. V posledných rokoch Slovenská komisia pre vedecké hodnosti tituly DrSc. udeľuje veľmi prísne podľa presne nastavených pravidiel a je to aj reakcia na infláciu profesorských titulov u nás. Titul DrSc. patrí naozaj špičkovým vedcom, ktorí aj z hľadiska scientometrických kritérií spĺňajú tie najvyššie požiadavky. V ich prípade je teda jasné, že sú to vedecké osobnosti, ktoré treba v danom odbore brať vážne, čo sa o nositeľoch iba titulov PhDr. či JUDr. určite povedať nedá.
obávame sa, že nezanedbateľne sa na Slovensku podvádza nielen pri rigoróznych, ale aj pri bakalárskych a magisterských diplomových prácach. Skúsme sa však od plagiátorstva posunúť k reakciám akademickej obce na Dankov plagiát. Boli tie reakcie dostatočné?
Podľa mňa áno, netreba očakávať nejakú masovú reakciu. Napríklad od rektora Petra Plavčana z vysokej školy v Sládkovičove by som nijaký podobný hlas nečakal a úprimne povedané, ani ma nezaujíma. K tejto debate veľmi nemá čo povedať. Dôležité je, že sa k tomu vyjadrilo veľa relevantných vysokoškolských inštitúcií vrátane Slovenskej akadémie vied. Tieto stanoviská boli veľmi jasné a nedvojzmyselné. Bol to v tomto zmysle naozaj silný hlas akademickej obce, ktorá vie, kde je sever a vie sa ozvať, keď sú vysoké školy vtiahnuté do politického zápasu nepravdivými tvrdeniami dotýkajúcimi sa ich cti. Ak by sme mlčali, stali by sa z nás v istom zmysle tichí spoločníci pri šírení demagogických tvrdení. Akademické inštitúcie ako celok touto skúškou podľa môjho názoru prešli veľmi dobre. Je to dôležitý signál aj vo vzťahu k slovenskej verejnosti, že sú tu inštitúcie, ktoré fungujú a neboja sa ozvať.
„Neexistuje nijaký dôvod pokračovať v udeľovaní titulov za rigorózne konanie, sú iba mätúce.“
takže máte pocit, že stanovisko vašej fakulty, ktoré sa objavilo ako prvé po petícii učiteľov z UMB, spustilo dostatočne mohutnú lavínu?
Naše stanovisko bolo pomerne kritické a jasne pomenovalo plagiát plagiátom, no niektoré ďalšie vyjadrenia boli ešte kritickejšie. Bola to napokon Univerzita Komenského ako celok, ktorá Andreja Danka označila za „príklad hodný zavrhnutia“. Neviem si predstaviť, čo horšie ešte môže najstaršia vysoká škola na Slovensku o niekom povedať vo vzťahu k jeho či jej akademickej činnosti.
stále však platí, že hlas niekoľkých inštitúcií, akokoľvek dôležitý, ešte nemusí reprezentovať väčšinu akademickej obce. Podobné to bolo v prípade štrajku učiteľov, ktorým učitelia vysokých škôl podporili kolegov zo stredných a základných škôl, ale naozaj výrazne sa do toho zapojili len asi štyri fakulty.
Ja tu až takú analógiu nevidím. Štrajk bol individuálny akt jednotlivých učiteľov, stanoviská k plagiátu Andreja Danka sú vyjadreniami reprezentatívnych orgánov jednotlivých fakúlt či univerzít. A tie stanoviská ukazujú, že vysoké školy vedia zaujať postoj, keď ide o základné piliere akademickej práce.
neprekvapuje vás však, že sa vôbec neozvali právnické fakulty na Slovensku?
Určite prekvapuje a neteší, očakával by som aj hlas právnických fakúlt, ale nemôžem to od nikoho žiadať.
tvrdíte, že akademická obec na Slovensku napriek tomu obstála v tejto skúške.
Áno, hoci platí aj to, že podľa môjho osobného názoru je slovenská akademická obec vo verejných vyjadreniach až príliš zdržanlivá. Nie je veľmi pripravená a ochotná vstupovať do verejnej diskusie, a teda ani do verejných sporov. To, že sme sa teraz ozvali, je obraz veľkej miery nespokojnosti, ktorú táto kauza vyvolala, pohár trpezlivosti pretiekol. A môžeme tak spraviť aj vďaka veľmi silnej autonómii vysokých škôl a fakúlt vo vzťahu k politickej moci. Keby v podobných skúškach obstáli napríklad súdy alebo prokuratúra aspoň tak, ako v tomto prípade obstáli vysoké školy, tak by to bolo pre našu spoločnosť veľmi prospešné. Fungujúce inštitúcie (ale aj jednotlivci pôsobiaci v nich), ktoré sa v kritických situáciách vedia ozvať, sú dôležité pre budovanie zdravej a modernej spoločnosti.
vstupovanie akademikov na verejnú pôdu je pritom veľmi dôležité. Nie preto, že by voliči dali na slovo akademických elít, ale preto, že akademická obec tým vysiela smerom dovnútra seba samej signál, že si stojí za určitými hodnotami...
Veď aj cieľom toho nášho stanoviska bolo primárne obrátiť sa na akademickú obec, na pedagógov aj študentov, a vyjadriť tak svoj postoj k tomu, čo je v príkrom rozpore s akademickou etikou.
no, lenže s akademickou etikou má slovenská, a možno nielen slovenská akademická obec vlastné problémy. Typickým príkladom je publikovanie v takzvaných predátorských časopisoch, pri ktorom vôbec nejde o kvalitu publikácií, ale len o ich počet.
Diskusia o publikovaní v predátorskych časopisoch stále prebieha, nielen u nás. Vieme o tom, sledujeme to, a snažíme sa o tom hovoriť vnútri fakulty a minulú jeseň sme o tom pripravili interný dokument zverejnený aj na webe a aj pre mňa osobne veľmi prínosný a informatívny seminár. Každá fakulta má takýchto svojich kostlivcov v skrini. Opäť tu však treba rozlišovať medzi fakultami, v prípade ktorých to je (alebo bol) marginálny problém niekoľkých jednotlivcov, a fakultami či vysokými školami, ktoré systematicky publikovali v predátorských časopisoch. A presne vieme, ktoré to boli.
celkovo teda môžeme konštatovať, že ste s reakciou akademickej obce na Dankov plagiát v podstate spokojný.
Áno. Poslaním našej univerzity, nech to znie akokoľvek abstraktne a vznešene, je aj šírenie hodnôt slobody, humanizmu a demokracie, máme to vo svojom štatúte. A ja túto našu spoločenskú zodpovednosť beriem vážne. Museli sme sa teraz ozvať a ozvali by sme sa, aj keby napríklad raz prišlo k potláčaniu ľudských práv. Nechcem však idealizovať fungovanie akademických inštitúcií, nie vždy, keď malo byť náš jasný hlas počuť, sa tak aj stalo.
BORIS NÉMETH
napríklad?
Vysoké školy podľa mňa zlyhali minulý rok počas kauzy postoja ministerky Lubyovej k transformácii Slovenskej akadémie vied. Ak odhliadnem od iných vysokých škôl, tak Univerzita Komenského ako najdôležitejšia partnerská inštitúcia SAV (a platí to aj naopak) v tejto kauze jednoznačne nespravila dosť. Keď ministerka Lubyová zaobchádzala s touto významnou vedeckovýskumnou ustanovizňou ako s garážovou firmou, vysoké školy sa mali ozvať na obranu svojej partnerskej inštitúcie omnoho hlasnejšie, než ako urobili. Celý ten iracionálny spor ministerky školstva a SAV nadobúda ešte absurdnejšie kontúry vzhľadom na prideľovanie stimulov na vedu a výskum koncom minulého roka. Ukázalo sa, že ministerka vie byrokraticky sekírovať ústavy SAV pre malichernosti a zároveň je veľmi benevolentná k administratívnym nedostatkom žiadostí súkromných firiem, z ktorých niektoré neboli zapísané ani v registri partnerov verejného sektora. Na jednej strane dobrá vôľa aj voči firmám, ktoré niekedy nemajú nijakú históriu vedeckého výskumu a na druhej strane spochybňovanie SAV, ktorá je rešpektovanou a renomovanou vedeckou inštitúciou. Prečo sa uplatnil takýto dvojaký meter? Prečo bolo treba demoralizovať SAV?
vzťah univerzít k politikom neraz sprevádza zo strany univerzít akýsi úklon, pričom sú to autonómne inštitúcie, ktoré nemajú prečo nepovedať politikom priamo do očí, ak zaobchádzajú s vedou a vzdelaním tak, ako s nimi zaobchádzajú.
Súhlasím. Inštitúcie, ktoré reprezentujú vo vysokoškolskom vzdelávaní a vo vede to najlepšie, čo doma máme, by sa mali k politickej moci správať oveľa sebavedomejšie. Univerzity jednoducho majú veľmi silné autonómne postavenie, ktoré síce nesmú zneužívať, keďže sme platení z verejných zdrojov a naším záväzkom je poskytovať slovenskej spoločnosti vzdelávanie a výskum, no nemáme dôvod byť v nejakom servilnom vzťahu voči ktorémukoľvek ministrovi, ani k ministrovi školstva. Už aj preto nie, lebo rektori sú vo svojich funkciách zväčša osem rokov, teda oveľa dlhšie než ponovembroví ministri školstva. A rektori za sebou zväčša majú úspešné akademické kariéry a zastávali už aj iné riadiace funkcie na úrovni fakúlt či vysokých škôl, majú teda za sebou nejakú prípravu na post rektora. Ministrami sa u nás ľudia stávajú náhodou či zhodou politických okolností.
akademici teda niečo nahlas povedali. Čo na to politici?
Plagiát druhého najvyššieho ústavného činiteľa riešime na akademickej pôde práve preto, lebo zastáva takú funkciu, akú zastáva. Ako predseda parlamentu má oveľa väčšiu zodpovednosť a akademický prehrešok spred takmer dvadsiatich rokov (aj jeho reakcia na túto kauzu) predstavuje vo vzťahu k vysokým školám, ale aj vo vzťahu k jeho morálnej integrite zásadný problém. Keby bol iba radový advokát, tak sa na jeho plagiát možno vôbec nepríde. Vystúpenia ministerky Lubyovej na Dankovu obranu sú argumentačne nekorektné, pretože podsúvajú verejnosti predstavu, že takto sa vlastne vtedy písali záverečné práce a že Andrej Danko je len jedným z mnohých, ktorí to takto robili. Robert Fico sa pri vypočúvaní kandidátov na ústavných sudcov vyjadril v tom zmysle, že čo si to tie médiá dovoľujú – vyrábať v prípade predsedu parlamentu takúto kauzu a útočiť na neho. Ale to nie je kauza vyrobená médiami. Nie je to zlovôľa ani médií, ani ľudí, ktorí sa na to pýtajú. Sú to dôsledky chýb a slobodných rozhodnutí, ktoré Andrej Danko v minulosti spravil, dať dokopy plagiát tohto rozsahu, to sa nemohlo stať náhodou. Akademická obec spravila, čo bolo jej povinnosťou. Do politických konzekvencií tejto kauzy nemáme čo hovoriť ako vysoké školy, to už je na jej aktéroch a ich koaličných partneroch, prípadne na tlaku občianskej spoločnosti. Predseda parlamentu Andrej Danko aj ministerka školstva Martina Lubyová mlčia a zrejme očakávajú, že sa vynorí nejaký iný škandál, ktorý ten ich prekryje. A na to, že sa taký škandál skôr či neskôr objaví, sa môžeme pri tomto výkone moci s istotou spoľahnúť.
martin Slobodník
Narodil sa v roku 1970. Je sinológ a tibetológ. Vyštudoval sinológiu na FiF UK v Bratislave a na Pekinskej univerzite v Pekingu. Postgraduálne štúdium absolvoval v Ústave orientalistiky SAV. V rokoch 2007 až 2013 pôsobil ako vedúci Katedry východoázijských štúdií, kde dodnes vyučuje. Od mája 2013 bol vo funkcii prodekana a v novembri 2018 bol zvolený za dekana Filozofickej fakulty UK v Bratislave, funkčné obdobie mu začne 1. februára 2019.