na básnika a evanjelického farára Jakuba Trojana ma upozornil môj priateľ Martin Zikmund s ponukou, že s ním spraví rozhovor on sám. Vo svojich takmer 90. rokoch žije ešte aktívnym životom, učí na vysokej škole a píše básne. Neberie takmer žiadne lieky, každé ráno cvičí a cíti sa zdravý – primerane veku. Zaujala ma informácia, že on bol ten, kto pochovával študenta Jana Palacha, ktorý sa upálil na odpor proti okupácii Československa v roku 1968 a rezignácii obyvateľstva vo vtedajšej ČSSR.“ Ľubo Bechný, editor knihy 12 STATOČNÝCH
ako evanjelický farár v Libiši pri Neratoviciach ste v roku 1969 pochovávali člena svojho zboru Jana Palacha. Poznali ste sa s ním a jeho rodinou?
Predovšetkým som sa poznal s matkou Jana Palacha, ktorá chodila pravidelne na bohoslužby do tolerančného kostola v Libiši, ale jej syn Jan s ňou tiež niekoľkokrát prišiel a dokonca krátko predtým, ako urobil to, čo urobil. Práve vtedy som kázal na Ježišove blahoslavenstvá. Deň na to vykonal svoj čin. Spätne som premýšľal, či som nedal podnet na tento jeho čin, ale on bol zrejme už predtým rozhodnutý a mal to premyslené. Samozrejme sa to pre mňa stalo veľmi aktuálnym, keď ma bol pani Palachová a brat Jana Palacha požiadali, aby som vykonal pohrebnú pobožnosť a rozlúčku s ním na cintoríne. Bol to pre mňa mimoriadny okamih a musel som si predovšetkým ujasniť, či išlo o samovraždu. Tá totiž býva väčšinou aktom zúfalstva a bezvýchodiskovosti. To som však v tomto prípade zapudil, to jednoducho nebola samovražda tohto druhu, pretože išlo o premyslený akt, o isté svedectvo, výkrik, pokus zomknúť nás v odpore voči znovu sa konsolidujúcemu systému. Tak som si jeho čin vyložil a v tom zmysle som kázal. Odmietol som, že by to bola samovražda, čoby akt zúfalstva, ale naopak, jeho čin som interpretoval ako akt nádeje, ako niečo, čo má národ vyburcovať, ako bitie na poplach.
potrebovali by sme v našej horúcej súčasnosti tiež také bitie na poplach?
Iste, ale ten poplach by mal byť vyslovený okruhom ľudí zodpovedných za spoločenské dianie. Dnes sa situácia spoločnosti stala veľmi komplikovanou, totiž ono tkanivo vzťahov spoločenských, ekonomických, právnych a ktovieakých. Nikto na to nemá recept, sme všetci v najlepšom prípade veľmi dobrými znalcami svojho úzkeho sektora, ale postmoderná spoločnosť je nepredstaviteľne zložitá a procesy v nej akosi unikajú našej analytickej pozornosti, pretože na to v tom obrovskom prúde nestačíme. Veď sa každý deň objavujú nové a nové fenomény a vynálezy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.