prečo chodíte pešo?
Prvá veľká cesta, na ktorú som sa vydal, je slávna púť do Santiaga de Compostely. Mal som osemnásť. Nadchla ma. Páčilo sa mi, že chôdza je meditatívna. Človek má čas prezrieť si všetko okolo, nemusí sa náhliť. Zároveň posilňuje vzťah s telom. Môžete pozorovať, ako silnejú svaly, ako chudnete, ako časom prestane bolieť chrbát, stiahnu sa šľachy. Ľudské telo je veľmi šikovne vymyslené.
takže ide hlavne o posilnenie ducha a tela?
Púte robia ľudia už tisícky rokov. Je len málo vecí, ktoré ľudstvo robí také dlhé obdobie bez hlbšieho zmyslu. Lákalo ma zistiť, aký je ten zmysel. Po piatich dňoch a osemsto kilometroch som si povedal, že to bolo super a začal plánovať púť do Ríma. Šiel som po ceste, ktorá nie je značená. Spal som vonku. Motívom mojich ciest je zažívať dobrodružstvo. Ísť pešo je trochu ako plávať na mori. Ste odkázaní na náhodu. Nedôjdete za deň ďaleko. Ak nemáte vodu, nebudete ju mať napríklad dve hodiny, dokým neprídete do nejakej dediny. A vôbec neviete, čo vás čaká za najbližšou zatáčkou. To ma vždy lákalo.
Navyše som zistil, že keď prechádzate svetom pešo, nie na púti do Santiaga, kde sú zvyknutí na pútnikov, ale kdekoľvek inde, budí to veľkú zvedavosť. Miestni vidia chlapca s veľkým batohom, ktorý prišiel do ich dediny, kde nikdy žiaden turista nebol. Chcú sa s ním automaticky rozprávať. Rozprávať sa s miestnymi mi robí veľkú radosť.
„Nechávam sa inšpirovať rôznymi príbehmi a pohľadmi na svet.“
počas svojho cestovania nevyhľadávate známe turistické alebo exotické miesta a chodíte často po vozovkách. Čo teda na svojich cestách hľadáte?
V Česku a na Slovensku sme rozmaznaní veľkou sieťou turistických ciest, ale to je celosvetový unikát. Existujú nejaké diaľkové pešie trasy, lenže tie idú cez prírodu a mňa viac ako príroda zaujíma civilizácia. Kde sú cesty, tam je civilizácia, a preto chodím po cestách.
Ladislav Zibura Príprava na cestu do Jeruzalema.
čo presne vás zaujíma na civilizácii?
Každodennosť. Mám rád ľudí a zaujíma ma, ako ľudia žijú v rôznych kútoch sveta. Nie extrémy. Nie som typ človeka, ktorému by vyhovovalo ísť do Gruzínska a skákať rogalom, loviť ryby v Čiernom mori a podobne. Sú to extrémne zážitky, ktoré nič nevypovedajú o reálnom živote miestnych. Rovnako je to aj u nás. Keď sa turista vráti z Prahy a bude niekomu hovoriť o Prahe, jeho výpoveď bude diametrálne odlišná od Pražáka. Turisti vám povedia o tom, že máme absint a trdelníky so zmrzlinou. Čech povie niečo iné, lebo trdelníky a absint nie je naša každodennosť.
No mňa zaujíma každodennosť, z ktorej si niečo odnesiem. Nechávam sa inšpirovať rôznymi príbehmi a pohľadmi na svet. Keď pôjdete do veľmi odlišných krajín, ako je pre mňa napríklad Nepál alebo Čína, zistíte veci, ktoré môžu mať presah na váš život doma. Cestujem za poznaním, inšpiráciou, a preto cestujem za ľuďmi.
cestujete teda iba za rozhovormi s miestnymi?
Áno, ale tiež rád pozorujem okolie. Ono to je celkom nuda, ísť ďaleko peši. Veľa sa toho nedeje a trvá to dlho. Prirodzený mechanizmus je, že si začnete všímať svet okolo seba. Vidíte drobné absurdity, ktorými sa pobavíte. Ak sa nič nedeje v makrosvete, začnete pozorovať mikrosvet. Hmyz, mravce, ktoré niečo nosia. Naučil som sa pozorovať a vnímať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.