v čase, keď ste sa stretávali s Dominikom Tatarkom, ste boli učiteľkou českého jazyka, predtým ste však pracovali aj v televízii...
Áno, trinásť rokov som písala scenáre vo vzdelávacej redakcii. Vyhodili ma až v roku 1979.
čo sa stalo?
Mala som iný politický názor. Keď ma vyhodili, išla som učiť na pekárenské učilište. Bola to skvelá práca. V roku 1984 sme sa spoznali s Dominikom. Mladí pekári o ňom vedeli a tajne mu schovávali žemličky. Miloval ich. Desať až pätnásť som mu vždy priniesla. Hovoril: „Vieš, ja ich žujem celý týždeň.“
takže ste na učilišti „kazili mladých pekárov“.
Hovorila som im o Havlovi, ukazovala som im jeho fotky, vtedy bol vo väzení, a tí učni mu tam písali aj listy, hoci tým riskovali, že nedostanú výučný list. Na učilišti som pracovala desať rokov až do revolúcie, vtedy som sa vrátila do televízie. Bola som rehabilitovaná, hoci sa zas riešil nový problém.
aký?
Vraj som bola na Dominika nasadená. Pomýlili si to s Písačkami a tajnou agentkou Natáliou Vadlejchovou. Za Dominikom som chodila tri roky mojou škodovkou stopäť. Auto malo farbu champagne a číslo ACH 70-15. Dominik vravieval: „Toto je môj životný postoj. Ach, ja mám 70 a ty 15.“ Mala som vtedy už 54. (Smiech.)
krátko predtým, ako ste sa s Dominikom zoznámili, ste si prechádzali životnou krízou.
Je to tak. Mala som niekoľko lások. Jednou z nich bol americký saxofonista Tony Scott. No vyhostili ho a ja som ostala sama so svojím smútkom. Môj syn Jan mi priniesol samizdatové vydanie Písačiek.
prečítali ste si prvú vetu a bolo rozhodnuté...
Vlastne áno. Písačky som prečítala s nadšením. Vždy som mala silnejšiu postavu, no hlavná hrdinka Písačiek bola chudučká žena. Dominik o nej písal: „ty moje kostnaté hladné, večne vypostené telíčko“. To ma hrozne štvalo, ale ten jazyk! Ten jazyk!
ten jazyk bol obscénny.
Isteže. Mám vnučku, žije v Austrálii. Raz som jej prečítala jedno Dominikovo vyznanie. Bránila sa, no potom som jej prečítala vetu: „Veľkou nežnou papuľou losa alebo koňa pasiem sa na tebe, papuľou losa hmatkám, ohmatávam oblé, nekonečne nežné tvary tvojho tela.“ Vtedy povedala, že slovenčina tú vulgárnosť neskutočne zjemňuje.
po prečítaní Písačiek ste sa rozhodli Dominikovi napísať.
Áno. Bola hanba, že som jeho dielo nepoznala, ani som nevedela, ako vyzerá.
a to ste si ho ako predstavovali?
Ako deduška s okuliarmi za písacím stolom. Žena Ludvíka Vaculíka mi raz povedala, že je postavy vysokej a s úzkou tvárou. Tak som mu teda napísala list.
čo ste mu v ňom napísali?
Že som krásna, aby si nemyslel, že mu píše nejaká profesorka. (Smiech.) Musel si myslieť, že mu píše nejaká mladucha, a tak som mu krátko nato poslala aj svoju fotografiu.
ale prečo ste sa mu vlastne rozhodli napísať?
Nabádal ma na to aj Ludvík Vaculík, vraj tam v Bratislave žije sám a v depresii, a že mu to dobre padne. Dal mi lístok s adresou Mišíkova 16. Prvý list som mu poslala vo februári 1985, no dlho neprichádzala nijaká odpoveď.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.