každý z nás vie, že zomrie, ale nikto tomu neverí. Ako paliatívna lekárka pracujete s ľuďmi, ktorých liečba je už veľmi problematická alebo nemožná. Ako vnímate smrť? Ako sa na ňu pripravujete vy osobne?
Pristupujem ku tomu takým vecnejším spôsobom, keďže pracujem na oddelení paliatívnej medicíny a väčšina mojich pacientov má nevyliečiteľné ochorenie. Osobne sa na to neviem pripraviť, vychutnávam si život a viac riešim život ako smrť. Nevyliečiteľnou diagnózou sa človek dostane do kontaktu so svojou ohraničenosťou na nejaký definovaný úsek. Je to spojené s distresom. Ako lekárka riešim to, aby človek, ktorý má nevyliečiteľné ochorenie, nemusel fyzicky trpieť alebo aby trpel čo najmenej. Na to má medicína dostatok prostriedkov a aj keď mnoho lekárov vedie medicínu záchrany, že treba liečiť, vyliečiť, priviesť k životu, je to úžasné. Tiež by som to chcela. Ale sú situácie, že smrť a ohraničenosť ostávajú v živote a tá nevyliečiteľnosť zostáva. Aby sa človek necítil opustený medicínou, ktorá sa chce venovať iba víťazstvám, na to tu musíme byť aj my lekári, ktorí v tej danej ohraničenosti takémuto pacientovi môžeme vecne pomôcť a zmierniť jeho bolesť a utrpenie. Takže ja smrť vnímam aj vo vecnom kontexte praktickej pomoci.
žiadajú vás často pacienti o to, aby ste ich pripravila na smrť?
Vďaka Bohu, takto sa ma to nepýtajú. Jednou z najťažších vecí je hovoriť s pacientom o nevyliečiteľnosti a ohraničenosti, aby si vedel uvedomiť kontext svojej choroby a ciele liečby. Prečo budeme robiť veci terapeutické a diagnostické a tiež prečo niektoré veci robiť nebudeme, aby sa vedel zorientovať vo svojej chorobe. Je to náročný rozhovor. Naša kultúra nie vždy chce vedieť a nie vždy sa chce púšťať do týchto rozhovorov a preto je dôležité vedieť, čo pacient chce počuť. Nemám na to metódu, snažím sa cítiť, ako sa rozhovor vyvíja. Vnímam, že pacient sa chce rozprávať s lekárom, chce určité odpovede, nie sú to najľahšie rozhovory. Ja som mala vynikajúcu školu. Mala som mentorku, pri ktorej som mohla odpozorovať ako postupovať, nie každý má to šťastie. Doteraz robím chyby v rozhovoroch. Keď je človek unavený alebo zle vyhodnotí rozhovor, zájdem príliš ďaleko, niekedy je to príliš plytké. Viem ale, že rozhovor je pre pacienta s lekárom veľmi dôležitý.
„Spraviť zomieranie dôstojným aj keď v mnohých veciach je nedôstojné.“
v paliatívnej medicíne existuje aj medicína zlého zomierania a dobrého zomierania.
Z môjho pohľadu je smrť väčšinou zlá alternatíva. Neviem to vnímať ako niečo pozitívne aj keď človek už nemá síl na žitie. Medicínsky je zlé zomieranie definované ako zomieranie bez zbytočného utrpenia. Takže mali by sme odstrániť fyzické, psychologické, sociálne, existenciálne a spirituálne utrpenie človeka. Čiže ak tie negatívne aspekty odstránime, môžeme hovoriť o dobrej smrti. Z paliatívneho hľadiska je dobré zomieranie zadefinované ako zomieranie pri zminimalizovaní fyzického utrpenia, bez bolesti, strachu, bez dýchavice, zvracania a pod. Ale keď dokážete prikryť toto fyzické utrpenie, tak sa odhaľujú ďalšie utrpenia: sociálne, psychologické, spirituálne a iné. Ja sa zaoberám odstraňovaním fyzického utrpenia a máme na to prostriedky, aby sme ho minimalizovali. Na Slovensku je to však veľmi málo dostupné. Sme zahltení fyzickou prácou. To čo vníma človek, ktorý sa v tej situácií nachádza, je ten zmysel, že prežiť si to musí všetko sám. Nedá sa eliminovať všetko utrpenie. Na to sme ale ľudia vedľa seba, aby sme to vedeli zvládnuť.
mali by podľa vás ľudia vedieť, že zomierajú?
Ja si myslím, že človek má právo vedieť aj nevedieť. Aj to je súčasť ľudskej dôstojnosti, byť autonómny v tom, či to chcem alebo nechcem vedieť a dať to najavo. Aj jedna aj druhá stránka má svoje ťažké aspekty. Ak mi pacient dá najavo, že to chce vedieť, je to rovnako ťažké, ako keď mi dá najavo, že to vedieť nechce.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.