čím si vysvetľujete váš úspech? Nastala na Slovensku nejaká zmena v záujme ľudí o životné prostredie?
Michal Wiezik: Vyzerá to tak. Mám pocit, že to prešlo z debatnej roviny do situácie, kde si už ľudia povedia, že tu je problém a chceme riešenia.
Martin Hojsík: A je to nielen narastajúci dopyt po ochrane prírody. Je to niečo, čo ľudia cítia v rôznych oblastiach života - ovzdušie, doprava, pôdohospodárstvo. To sa zlieva do zvyšujúceho sa záujmu o ochranu životného prostredia.
vychádza to prioritne od mladých ľudí alebo cítite väčší záujem aj od staršej generácie?
MH: Som nesmierne rád a hrdý na mladých ľudí, ktorí organizujú protesty Fridays for future. Nielen v Bratislave, ale aj v iných mestách na Slovensku. Ale to nie sú len mladí. To je aj moja generácia štyridsiatnikov, ktorí máme deti a uvedomujeme si, že ich budúcnosť je ohrozená. Ale keď som chodil po Slovensku, stretával som aj starších ľudí, ktorí zrazu hovorili, že toto je niečo, čo je pre nich dôležité.
čo bolo zlomovým momentom? Boli to mediálne známe fotky holorubov? Lebo ak sa povie, že oceány sú plné plastu, tak každý povie fuj, ale v princípe sú oceány pre Slovákov ďaleko...
MH: Spojili sa viaceré veci dokopy. Áno, oceány sú ďaleko, ale napríklad minulý rok rezonovali zábery z rieky Bodva pokrytej plastami, či vodná nádrž Ružín, ktorú každú jar „zaplavia“ plasty... Ľudia vnímajú, že plasty sú problém, podobne ako lesy. A aj ochrana ovzdušia sa dostáva čím ďalej, tým viac do popredia, veľa sa hovorí o vode. Je to synergia množstva rôznych tém.
MW: Ja na holoruboch robím už desať rokov a stále to rezonovalo. Ľudia situáciu vnímali veľmi kriticky, ale chýbala nejaká koncovka. Osobne mám pocit, že rozhodujúca vec, na ktorej sa to zlomilo, súvisí s klímou. Ľudia sa už nad tým nepousmejú, majú to „pod kožou“. Berú vážne, ak sa povie, že už naozaj musíme niečo spraviť. Možno je to tým, že sa cítia ohrození.
čo hovoríte na švédsku enviromentálnu aktivistku Gretu Thunberg? Fandíte jej?
MH: Áno. Mne pripomína mňa. Samozrejme, netrúfam si sa k nej prirovnávať, no aj ja, keď som mal šestnásť, som začínal ako aktivista Greenpeace. Boli sme skupina stredoškolákov, ktorí prišli do maličkej kancelárie Greenpeace v Bratislave a povedali, že chcú pomáhať. A podľa mňa nejde len o Gretu. Ide o hnutie mladých ľudí, ktorí si uvedomujú, že ich budúcnosť je ohrozená. A toto ich oprávnene ženie do ulíc.
nemyslíte si, že to Greta preháňa? Nemôže sa jej príliš hlasný aktivizmus obrátiť proti celému hnutiu za ochranu klímy?
MW: Ja sa o ňu trošku bojím, aby sa z nej nestal maskot. Keď šestnásťročné dievča príde pozrieť do Viedne 300-tisíc ľudí, nezostane to bez odozvy. Môže to pre ňu skončiť všelijako.
greta napríklad hovorí, že „ak chce EÚ naozaj férovo prispieť k udržaniu oteplenia o dva stupne, musí do roku 2030 znížiť produkciu CO2 o 80 percent“. To je výrazne viac, ako je súčasný plán Európy. Bolo by niečo také v takom krátkom čase podľa vás reálne?
MH: Dobrá otázka, ale neviem. Faktom je, že musíme urobiť viac. My emisie vypúšťame nielen doma, ešte ich aj vyvážame. Máme zodpovednosť aj za časť čínskych emisií, lebo kopu ťažkého priemyslu sme presunuli tam, keďže majú lacnejšiu pracovnú silu, menšie regulácie a podobne.
o koľko reálne teda vieme ako Európska únia znížiť emisie do roku 2030 tak, aby sme si nezlikvidovali hospodárstvo?
MH: Tých 55 percent (posledný návrh EP a Európskej Komisie, pozn. red.) vieme v pohode dať. Je to do veľkej miery aj o tom, ako to budeme robiť. Príkladom je energetická efektívnosť budov. Nám stačí, aby sme renovovali tri percentá budov ročne. Pri bytových domoch na Slovensku sa k tomu už blížime, pri štátnych budovách zatiaľ ani zďaleka. Toto dokáže masívne prispieť nielen k znižovaniu emisii, ale aj ku komfortu, zdraviu ľudí a k peniazom, lebo človek ušetrí za energie. Množstvo zelených riešení je v konečnom dôsledku veľmi ekonomicky výhodných.
MW: Povedzme, že Európa má šancu znížiť emisie o 50 percent. Ale zredukovať ich o toľko v Indii, v Číne, v Afrike či inde, to nie je reálne. Tomu neverím. To je príliš veľký cieľ. V Číne napríklad každý týždeň otvoria novú tepelnú elektráreň.
MH: Čína však zároveň robí obrovský pokrok. Pozrite sa na sieť vysokorýchlostných vlakov, obnoviteľné zdroje alebo na elektrobusy. Na celom svete ich je 350-tísíc, z toho 300-tisíc premáva v Číne. Potrebujú masívne zredukovať uhlie a treba na Čínu tlačiť, aby tak urobila.
Wiezik: Ľudia vnímajú, že plasty sú problém, podobne ako lesy.
dokážeme to?
MW: Je to ešte zložitejšie. Uhlík neznamená len fosílne palivá. Do veľkej miery je to aj pôda. Všetok humus, ktorý je v pôde, je samý uhlík. Masívne ho na celom svete uvoľňujeme, najmä poľnohospodárstvom. Navyše pridávame do pôdy umelé hnojivá, čím narúšame mikrobiálny biorytmus a uhlík uniká ešte viac. Druhý obrovský zdroj fosílneho uhlíka je odlesňovanie. Z každého hektára odlesnenej plochy sú ho stovky ton. Pritom na to, aby unikol, stačí aj dočasné odlesnenie. Toto sú veci, ktoré idú z biosféry, lebo ju zle manažujeme. Ak chceme hovoriť o 50-percentnej redukcii uhlíka, musíme rozprávať aj o 50.percentnej redukcii odlesňovania.
MH: Môžeme sa pozrieť na to, čo boli kedysi pralesy na Borneu. Človek príde a vidí ceduľu Národný park. Tam už ale dávno žiadny prales nie je. Žiaľ, sú za tým aj politiky Európskej únie a Spojených štátov, hlavne podpora biopalív. Tie boli od začiatku ochranármi kritizované, hoci je to niečo, čo dnes na ochranárov zvaľujú. Ochranári však za tým nie sú. Najväčšie využitie palmového oleja v Európe je do nafty, nie do Nutelly. Do nafty.